JW subtitle extractor

Srdečne vás vítam pri týchto
Aktuálnych informáciách!
Tentoraz uvidíte
niekoľko krátkych reportáží
a tiež niekoľko
povzbudzujúcich interview.
Som si istý, že to posilní vašu vieru.
Prvá reportáž je z Poľska.
Koncom apríla sem priletel
brat Mark Sanderson.
V zjazdovej sále vo Varšave
sa konalo mimoriadne zhromaždenie.
Jeho cieľom bolo povzbudiť
bratov a sestry z Ukrajiny,
ktorých postihla vojna.
Tento program si vypočulo
viac ako 250 000 ľudí,
a to nielen z Poľska.
Niektorí boli pripojení
aj z Ukrajiny a oblasti Donbasu.
Jeden krajský dozorca,
ktorý slúži v Donbase, napísal:
„Ten program bol úžasný.
Bol to duchovný pokrm v ten pravý čas.
Plakal som od dojatia, keď som videl,
ako veľmi nás Jehova miluje!“
Po tomto mimoriadnom zhromaždení
sa brat Sanderson a 3 členovia
výboru poľskej pobočky
vybrali povzbudiť bratov
a sestry, ktorí utiekli z Ukrajiny,
ako aj dobrovoľníkov,
ktorí im pomáhajú.
Po celom Poľsku
prešli viac ako 2 500 km.
Navštívili zjazdové sály,
sály Kráľovstva aj hraničné priechody.
Táto návšteva bola dôkazom
Jehovovej vrúcnej lásky k jeho ľudu.
Zo srdca vám všetkým ďakujeme
za vaše modlitby a štedré dary,
vďaka ktorým môžeme pomáhať
bratom a sestrám z Ukrajiny.
4. mája bola z väzenia
konečne prepustená
naša 71-ročná sestra
Valentina Baranovská.
Vo väzení bola vyše roka.
Ako môžete vidieť,
bratia a sestry ju srdečne privítali.
Veľmi sa z toho tešíme,
naša drahá sestra Valentina!
No nezabúdame
ani na tvojho syna Romana,
ktorý je pre svoju vieru
ešte stále vo väzení.
Ďalej budeme na vás myslieť
vo svojich modlitbách.
24. mája bol z ruského väzenia
prepustený aj brat Dennis Christensen.
V rôznych väzniciach strávil 5 rokov.
Po prepustení brata ihneď deportovali.
Teraz je aj so svojou manželkou Irinou
v bezpečí v Dánsku,
ako uvidíte v nasledujúcom videu.
Dnes je šťastný deň,
lebo som bol prepustený z väzenia
a vrátil som sa domov
do Kodane v Dánsku
a môžem byť opäť
so svojimi priateľmi
a so svojou milovanou rodinou.
Teším sa, že budem zase žiť
normálnym rodinným životom
so svojou drahou manželkou Irinou.
Ďakujem bratom a sestrám
za všetko, čo pre mňa
za tých 5 rokov robili.
Veľmi si to cením.
Všetky tie listy, myšlienky,
všetky tie modlitby,
všetky tie kresby
a ďalšie darčeky,
ktoré som dostal od detí,
ma veľmi povzbudzovali.
Počas celého toho
náročného obdobia
som cítil, že nie som sám,
že Jehova ma vždy ochraňoval,
podporoval a pomáhal mi.
Veľa ľudí sa ma pýta:
„Dennis, ako si zvládol
ten pobyt vo väzení?
Nezlomilo ťa to?“
Vôbec nie, nikdy!
Naopak, teraz som ešte viac
odhodlaný zostať Jehovovi verný,
viac odhodlaný
oznamovať dobrú správu,
pomáhať bratom a sestrám
a ďalším ľuďom.
Pomáhať im, aby získali
večný život v raji,
kde budeme môcť všetci
navždy slúžiť Jehovovi a chváliť ho.
Takže nie, nie som zlomený,
nie je zo mňa ruina.
Som stále tu!
Dennis a Irina,
tešíme sa s vami!
Vaša vernosť je pre nás
veľkým povzbudením.
Sme radi, že ste opäť medzi nami.
A aj keď z toho máme
obrovskú radosť,
stále pamätáme aj na ďalších
viac ako 150 bratov
a sestier na celom svete,
ktorí sú pre svoju vieru vo väzení.
V Rusku si 4 bratia
odpykávajú 8-ročné tresty
a jedna sestra 6-ročný trest.
V Hebrejom 13:3 sa píše:
Ako môžeme na týchto
bratov a sestry pamätať?
Ak žijeme neďaleko nich,
môžeme im alebo ich rodine
pomôcť nejako prakticky.
No bez ohľadu na to, kde žijeme,
všetci sa za nich môžeme modliť,
a to každý deň.
Môžeme tiež veľa premýšľať
o ich krásnom príklade.
Keď vidíme, ako títo bratia
a sestry s radosťou vytrvávajú,
hoci ich nespravodlivo uväznili,
motivuje nás to,
aby sme napodobňovali ich vieru.
Pomáha nám to zvládať skúšky,
ktoré zažívame teraz,
a pomôže nám to,
aby sme zvládli aj tie,
ktoré ešte len prídu,
a dokonca s radosťou.
V nasledujúcom interview
nám 2 bratia z Ruska povedia,
čo im pomohlo zniesť
nespravodlivé 4-ročné väzenie
a nestratiť pritom radosť.
Trestne stíhaný
som bol od 22. júla 2018.
Bola nedeľa
a mali sme zhromaždenie.
Po prehliadke u nás doma
mi policajti povedali, že pôjdem s nimi.
Príslušníci FSB stáli pri dverách
a stále zvonili, tak som im otvoril.
O pár sekúnd som počul,
že niekto rozbil sklo.
Rozbili okná na balkóne
a potom aj balkónové dvere.
Manželka sa im snažila povedať,
že dvere sú otvorené
a že nemusia nič rozbíjať.
A vtom jej kúsky skla
zasiahli čelo a ruku.
Porezalo jej to žilu na ruke.
Policajti mi ukazovali,
že majú povolenie na prehliadku,
ale ja som im povedal:
„Vaše povolenie
ma teraz nezaujíma,
zavolajte sanitku!“
Chcel som, aby manželka
išla do nemocnice,
ale ona sa rozhodla zostať so mnou.
Prehliadka trvala 5 hodín.
Nakoniec ma zatkli.
O 2 dni bol súd a rozhodol,
že mám zostať vo väzení.
Poslali ma do vyšetrovacej väzby.
Najťažšie to pre mňa bolo vtedy,
keď ma dali do špeciálnej cely.
Keď som vošiel dnu,
lepšie povedané, keď ma tam
väzenskí dozorcovia strčili,
prvé, čo som počul, bolo:
„Na kolená!“
No povedal som im, že na kolená
si kľaknem len pred Bohom.
Začali na mňa kričať, nadávať mi,
takže som ani nerozumel,
čo mám urobiť,
čo odo mňa vlastne chcú.
Trvalo niekoľko hodín,
kým mi konkrétne povedali,
že odo mňa chcú informácie o 2 bratoch,
ktorých zatkli v susednom meste.
Položili predo mňa
mučiace nástroje
a povedali mi:
„Pozri, toto nemôžeš vydržať.
Preto bude lepšie,
keď budeš s nami spolupracovať.“
Ale nič som im
o tých bratoch nepovedal,
lebo som vedel, že by som im tým
sťažil ich situáciu.
Vo vyšetrovacej väzbe
to bolo pre mňa veľmi náročné.
Každý deň od rána do večera
bolo pustené rádio.
Išlo hrozne nahlas
a okrem toho ľudia stále rozprávali.
Bol som tam niekoľko mesiacov
a potom ma poslali na samotku.
Bál som sa, že ma v nej nechajú celý čas
a ja nebudem mať komu zvestovať.
V ten večer som sa vrúcne modlil.
Prešlo len pár dní
a do cely vedľa mňa
dali jedného muža.
Bol vo väzení už 13 rokov.
Posledný rok začal hlbšie uvažovať
o duchovných veciach
a dokonca sa pustil
aj do čítania Biblie.
Často sme sa rozprávali
o Bohu a o Biblii,
každý deň aj niekoľko hodín.
Spieval som mu naše piesne
a čítal verše, ktoré mi bratia
a sestry písali v listoch.
Jeden z tých,
čo boli so mnou v cele,
spolupracoval
so správou väznice.
Bol to chlap ako hora.
Bol veľmi silný.
Ale napadlo mi, že to,
čo stojí predo mnou,
je v skutočnosti len 80% vody.
Neviem, ale možno som sa
v tej chvíli aj usmial.
No táto myšlienka,
ktorú mi nepochybne vnukol Jehova,
zmenila v tej chvíli
môj pohľad na tých ľudí.
Vedľa mňa bola jedna cela, tiež samotka,
ktorá bývala často prázdna.
Skoro každý deň som prosil Jehovu,
aby do tej cely dali
môjho priateľa a brata, Vadima.
Keď sa Vadim dozvedel,
že Jehovu prosím o niečo také,
zasmial sa a povedal mi:
„Sergej, ty si naivný!
My dvaja sme podľa nich
‚spolupáchatelia‘,
takže nám určite nedovolia,
aby sme mali cely vedľa seba.
Povedal som mu:
„No, veď uvidíme.“
V ten večer niekto vošiel
do mojej cely a hovorí mi:
„Levčuk, si preložený!“
Vzali ma do inej časti väznice,
zavreli ma do cely
a zrazu počujem cez stenu
Sergejov hlas z vedľajšej cely:
„Vadim, si to ty?“
Hovorím: „Hej, som to ja.“
A on: „Ó, ako dobre!
Vymodlil som si ťa u Jehovu.“
Keď som počul, že si vymodlil,
aby ma premiestnili do vedľajšej cely,
trochu som sa aj nahneval,
lebo som nemohol vykonať
opätovné návštevy.
Sľúbil som im, že im porozprávam
jeden biblický príbeh.
Ale potom som si uvedomil,
prečo to Jehova takto zariadil.
Potrebovali sme sa
navzájom povzbudzovať.
Takto vedľa seba
nás nechali 2 týždne.
Každý deň sme si čítali
a rozoberali denný text
a delili sa o myšlienky z listov.
Raz na mňa na samotke
doľahla depresia.
Niekoľko dní som bol úplne na dne.
Vtedy mi prišiel nový balíček listov.
Väčšinou som si vybral,
ktoré si prečítam hneď,
a ostatné som si odložil na neskôr.
Ale bol tam jeden list,
ktorý som si nechcel prečítať vôbec,
tak som ho dal bokom.
No niečo vo vnútri mi hovorilo:
„Nie, mal by si si ho prečítať!“
Ten list bol odpoveďou
na moje modlitby.
Písalo sa v ňom o jednej
zo Satanových najúčinnejších zbraní –
o skľúčenosti a o tom,
ako s takými pocitmi bojovať.
Tie rady som si hneď vzal k srdcu
a veľmi mi to pomohlo.
Vďaka nim som sa dokázal zbaviť
negatívnych myšlienok,
ktoré ma predtým trápili.
Všade som mal pekné rozhovory
s väzňami v susedných celách.
Dalo sa s nimi rozprávať cez steny.
Často som si kládol otázku:
Prečo ma stále prekladajú do inej cely?
Nemôžu ma nechať v jednej?
V tej chvíli som dostal
od jeden sestry list,
v ktorom bola veta:
„Keď ťa prekladajú z cely do cely,
ber to tak, akoby si dostal nový obvod,
lebo ten predošlý si už prepracoval.“
Keď som si to prečítal,
povedal som si:
Tak tu je odpoveď!
Chodili mi listy od bratov
a sestier z celého sveta.
Posielali mi
rôzne obrázky,
fotky, kresby.
Od niekoho som napríklad
dostal túto kresbu –
to je moja manželka Nataša a ja
v Jehovových rukách.
Tie listy boli pre nás jediným zdrojom
duchovného pokrmu,
ale bolo v nich všetko.
Dokonca sme v listoch dostali
prepísaný aj celý 3-dňový zjazd.
Keď som si čítal listy,
ktoré som dostal,
mal som pocit, akoby som
ani nebol vo väzení.
Bol som so svojimi priateľmi,
ako keby prišli ku mne na návštevu.
Takže polovicu z 3,5-ročného trestu
som akoby ani nebol vo väzení.
Vo väzení som sa každý deň,
každé ráno, modlil k Jehovovi
a prosil ho o pokoj, aby mi pomáhal
vyrovnávať sa s tým, čo prežívam.
A hoci som bol v náročnej situácii,
vždy ma zaplavil taký obrovský pokoj,
že to ani neviem opísať slovami.
To, čo som cítil,
bolo v úplnom kontraste s tým,
čo sa dialo okolo mňa.
O ten pocit ma neobrali
ani zdravotné problémy, ani nič iné,
lebo skutočný pokoj vychádza zvnútra.
Obrovskú podporu od Jehovu
a od bratov a sestier
som cítil aj počas súdu.
Na každé jedno
súdne pojednávanie
ich prišlo veľmi veľa.
Keď bratia a sestry prišli
na prvé pojednávania,
kde súd rozhodoval o tom,
aké obmedzenia nám uloží,
policajti si zapísali ich mená
a predvolali ich na výsluch.
Ale keď sme prišli
na ďalšie pojednávanie,
videli sme tam
tých istých bratov a sestry!
Veľmi nás to posilnilo.
Videli sme, že sa neboja
a že chcú stáť pri nás,
nech sa deje čokoľvek.
A tak to bolo až do konca.
V jednom liste som dostal
osnovu prejavu na Pamätnú slávnosť.
Veľmi som ho chcel mať.
O niekoľko dní,
keď som cvičil vonku na dvore,
som sa začal rozprávať
s jedným spoluväzňom,
ktorého zaujímala Biblia.
Deň pred Pamätnou
sme sa znovu dali do reči.
Spýtal som sa ho, či vie,
že zajtra bude slávnosť,
ktorú budú sláviť
ľudia po celom svete.
Vysvetlil som mu, o čo ide,
ako to prebieha
a že súčasťou tej slávnosti
je aj prejav.
Opýtal sa ma:
„Sergej, a ty ho máš?“
Povedal som mu, že hej.
A tak sme sa dohodli,
že ho na druhý deň,
v deň Pamätnej, prednesiem.
No keď sme mali začať,
videl som, že stále niečo robí.
A už bolo 22.00.
Pýtal som sa Jehovu,
čo mám robiť.
O 22.30 na mňa
ten muž zakričal:
„Sergej, môžeš začať!
Všetci ťa počúvame.“
A tak som mal vo väzení prejav
na Pamätnej slávnosti.
Rozprával som len pár minút
a zrazu som na chodbe
začul nejaké kroky.
Dozorca sa zastavil
pred mojou celou
a pozrel sa dovnútra,
čo sa tam deje.
Opýtal som sa ho,
či sa niečo stalo.
A on na to: „Nič, nič!
Len pokračuj, čítaj ďalej!“
Hovoril som si:
„Ó, Jehova, ďakujem ti!“
A pokračoval som v prejave.
Vedel som, že nás môžu rozdeliť
a dať každého do inej časti väznice.
V takom prípade by sme sa
nemohli vzájomne povzbudzovať
a robiť si zhromaždenia,
čo bolo pre mňa veľmi dôležité.
Vadim im vysvetlil,
že by rád zostal pri mne,
aby sa o mňa mohol starať,
keďže som zdravotne postihnutý.
A správa väznice nám dala výnimku.
Veľmi mi to pomohlo z duchovnej,
citovej aj fyzickej stránky.
Organizovali sme spolu
aj zhromaždenia.
Konali sa každý týždeň
v rovnakom čase.
Prednášku si niekedy
prišli vypočuť aj ďalší.
Keď sme sa s Vadimom modlili,
nesnažili sme sa to
pred druhými skrývať.
Modlili sme sa vždy pred jedlom,
pred zhromaždením a po ňom
a aj predtým, než sme išli spať.
Ľudia si to všímali
a bolo to pekné svedectvo.
Vážili si nás, lebo videli,
že máme silnú vieru.
Hovoril som si, že čas vo väzení
musím dobre využiť.
Veľa som sa modlil.
Stále som prosil Jehovu
o jednu vec.
Hovoril som mu:
„Jehova, ty si Hrnčiar
a ja som hlina.
Prosím, formuj ma.“
Za tie 3,5 roka som zažil
rôzne situácie, dobré aj zlé,
ale všetky boli príležitosťou,
aby ma Jehova formoval.
Počas všetkých
tých skúšok som cítil,
že môj vzťah s Jehovom
je stále silnejší.
Jehova mi pomáhal
a ja som mu viac a viac dôveroval.
Vo väzení som mal veľa času
a príležitostí modliť sa.
Často som videl,
ako Jehova odpovedá
aj na konkrétne modlitby.
A to ma k nemu veľmi priblížilo.
Celý čas, čo som bol prenasledovaný,
ma posilňovali slová z Jeremiáša 48:10.
„Prekliaty je ten, kto nedbalo plní
poslanie od Jehovu!“
Uvedomoval som si,
že aj za týchto náročných okolností
mám zodpovednosť
svedčiť o Jehovovom mene
svojím postojom a správaním.
Vždy mi pomohlo aj to,
keď som si spomenul
na myšlienku z Izaiáša 57:15.
Píše sa tam, že Jehova býva s tými,
ktorí sú zdrvení a sú na dne.
Keď som sa tak cítil,
predstavoval som si,
že Jehova sedí vedľa mňa,
drží ma okolo pliec a hovorí mi:
„Neboj sa Sergej!
Všetko bude v poriadku!
Som tu s tebou!“
Sám som videl,
že Jehova dokáže každú skúšku,
nech je akokoľvek ťažká,
premeniť na požehnanie.
To bolo veľmi pôsobivé!
Všimli ste si, čo týmto bratom
pomohlo zvládnuť takúto náročnú skúšku?
Spomenuli, aké dôležité bolo
pravidelne si čítať Bibliu,
modliť sa a byť na zhromaždeniach,
a to aj napriek tomu, že boli vo väzení.
Vždy, keď mohli, zvestovali druhým.
A všímali si, ako sa o nich Jehova
osobne zaujíma a stará.
Ak chceme mať silnú vieru
a nestratiť radosť, musíme robiť to isté.
A keď už hovoríme o radosti,
nie je úžasné, že môžeme mať opäť
zhromaždenia v sále Kráľovstva?
Vyžaduje si to trochu námahy tam prísť,
ale vidieť naživo bratov a sestry,
počuť, ako sa smejú,
a to, že s nimi môžeme spievať
a spolu sa modliť, určite stojí za to!
Aj to je dar od Jehovu,
ktorý nám pomáha s radosťou vytrvávať.
Nech už teda zažívate akúkoľvek skúšku,
nestrácajte radosť zo služby Jehovovi.
V Nehemiášovi 8:10 sa píše:
Bratia a sestry, veľmi si ceníme,
že si udržiavate radosť a to aj napriek
náročným problémom, s ktorými bojujete.
Máme vás preto ešte radšej.
Sledovali ste vysielanie
JW Broadcasting®
zo svetového ústredia
Jehovových svedkov.

Aktuálne informácie od vedúceho zboru (č. 4/2022)