JW subtitle extractor

Srdečne vás zdravím, bratia a sestry.
V mnohých krajinách už prebiehajú
regionálne zjazdy.
Do začiatku júla tento regionálny zjazd
s názvom „Buďte trpezliví“
navštívilo viac ako 2,3 milióna ľudí.
To, že sa vidíme so starými priateľmi
a môžeme si nájsť aj nových –
z toho máme veľkú radosť!
A to, čo na zjazde odznie,
je naozaj „pokrm v pravý čas“.
Tí, ktorí na zjazde už boli, hovoria,
že ich veľmi povzbudil,
a sme si istí, že vy,
ktorí naň ešte len pôjdete,
budete rovnako nadšení.
Od 1. júna sa v mnohých Bételoch
po celom svete obnovili prehliadky.
A nadšení z toho neboli
len návštevníci, ale aj bételiti.
Keď prišla prvá návšteva,
boli sme nadšení.
Veľmi nás to povzbudilo, lebo vieme,
čo všetko si to od nich vyžadovalo.
Ani neviem, kto sa tešil viac –
či rodina Bétel alebo tí, čo prišli,
lebo sme veľmi radi, že sú tu zas.
Najviac sa mi páčilo to,
keď sme prišli dnu
a všetci nás vítali,
kývali nám a objímali nás.
Prekvapilo ma to.
Vôbec som to nečakala.
Privítanie bolo úžasné.
Stále za nami chodili
a rozprávali sa s nami.
Mám pocit, že sme celé roky
len sledovali na našej stránke
novinky o stavbe v Chelmsforde.
A teraz sme tu!
Ani sme si nemysleli,
že sem raz naozaj prídeme.
Prehliadky sú obnovené
už viac ako mesiac.
A je to úžasné!
Pochádzame z Filipín
ale teraz bývame v Kanade.
Sem do Warwicku
sme cestovali asi tak 8 hodín.
Na prehliadku sme sem
chceli prísť v marci 2020.
Prešli 3 roky a my sme si povedali,
že musíme naplánovať to,
čo nám predtým nevyšlo –
a to návštevu Bételu.
Určite odporúčam aj ďalším rodinám,
aby si naplánovali takýto výlet.
Posilní to vašu vieru
a deti na to nikdy nezabudnú.
Na výstavách je toľko vecí,
že nie je možné si to všetko pozrieť
počas jednej návštevy.
Tak veľmi dúfame,
že sa nám podarí prísť znovu.
Títo bratia a sestry to cítia podobne
ako Dávid, ktorý v Žalme 122:1 napísal:
Srdečne vás pozývame,
aby ste prišli na prehliadku do Bételu.
Prosím, prehliadku si zarezervujte
na našej stránke jw.org.
Viac informácií nájdete
v časti „Prehliadky Bételu“
alebo sa môžete spojiť
s miestnou pobočkou.
Ako bolo oznámené na našej stránke,
v stredu 28. júna 2023
dostal projekt v Ramape
jedno dôležité povolenie.
Dozorná rada pre územné
plánovanie mesta Ramapo
jednohlasne schválila
územný plán tohto projektu.
Aj keď ešte musíme získať veľa povolení
a vyriešiť mnoho technických detailov,
vďaka tomuto povoleniu
môžu práce pokračovať.
Sme veľmi vďační členom dozornej rady,
ako aj všetkým bratom a sestrám,
ktorí sú do tohto projektu zapojení.
Ale hlavne sme vďační Jehovovi
za to, že tento projekt podporuje.
V máji 2022 bol brat Dennis Christensen
prepustený z väzenia.
Krátko nato sme s ním
a s jeho manželkou urobili interview.
Pri jeho sledovaní si dobre všimnite,
čo im pomohlo, aby to zvládli
a zostali verní.
Boli sme práve na zhromaždení
nášho zboru v meste Oriol.
Zrazu za mnou dobehol jeden
služobný pomocník a hovorí mi:
„Dennis, poď na chodbu.“
„Dobre, idem.“
Keď som otvoril dvere, videl som,
že chodba je plná mužov v kuklách.
Bolo tam veľa policajtov
a príslušníkov FSB.
Ukázali mi svoje služobné preukazy
a povedali, že prišli prehľadať sálu.
Potom mi ukázali nejaký papier.
Bolo to rozhodnutie,
v ktorom som sa dočítal,
že v tomto prípade som hlavný obvinený,
že ma zatýkajú a vo väzbe strávim 2 dni.
Hovoril som si:
„Aaa, to nie je také zlé,
určite sa to vysvetlí.
Dva dni, to nič nie je.
Nie som prvý, koho zatýkajú za pravdu.“
Nepochyboval som,
že Jehova bude so mnou.
Najťažšie bolo, že som nemohol
byť so svojou manželkou Irinou.
Budova, kde bol Dennis vo väzbe,
je postavená tak,
že väzňov nemáte šancu vidieť.
Ale snažila som sa nájsť miesto,
z ktorého by som videla
na okno jeho cely.
Také, kde by z okna videl aj on mňa.
Dohodli sme sa, že tam budem chodiť,
a povedali sme si aj presný čas.
Bola to chvíľa, na ktorú som sa
každý deň najviac tešil.
Nemohol som sa dočkať,
kedy už bude 13.00 hod.
a ja uvidím svoju Irinu,
hoci len na 5 či 10 minút.
Takto sme sa vídali 2 roky.
Irina chodila každý jeden deň!
Či snežilo, či pršalo, či svietilo slnko,
bez ohľadu na to, aké bolo počasie,
vedel som, že Irina bude tam.
Bolo to naše malé tajomstvo,
ktoré prezrádzame až teraz.
Dva roky sme o tom
absolútne nikomu nepovedali.
Veľmi som sa snažil byť dobrým manželom.
Keď som bol vo vyšetrovacej väzbe,
s Irinou som volával dvakrát do mesiaca.
Písal som jej aj listy, asi 5 za týždeň.
Veľkou oporou mi boli priatelia.
Často ma navštevovali.
Dostávala som veľa listov
a rovnako aj Dennis.
Mala som okolo seba ľudí,
ktorí mi hovorili:
„Kedykoľvek to budeš potrebovať,
napíš alebo zavolaj a my prídeme.“
Som im veľmi vďačná,
že tu celý čas boli pre mňa.
Keď si spomeniem
na súdne pojednávania,
vždy sa mi vybavia bratia a sestry,
ktorí ma prišli podporiť.
Bolo to neuveriteľné!
Keď som si vypočul
konečný verdikt 6 rokov,
v súdnej sieni bolo veľmi veľa ľudí.
Ako som sa s tým vyrovnal?
Bol som na seba prísny.
Dával som si pozor na svoj postoj.
Myslel som na to,
čo sa píše v Prísloviach,
že smútok nás oberá o silu,
a to som si nemohol dovoliť.
Vedel som, že to bude dlhý boj,
a ja som bol odhodlaný vytrvať.
Snažil som sa robiť to, čo sa učíme.
Každý deň čítať Bibliu a uvažovať o nej.
Mal som aj špeciálny zápisník.
Zapisoval som si doň myšlienky,
ktoré ma oslovili a dodávali mi silu.
Jednou z nich bola myšlienka
z Izaiáša 30:15.
Píše sa tam, že „máme byť pokojní
a máme dôverovať Jehovovi“,
pretože len vtedy budeme silní.
A je to presne tak.
Veľakrát som sa modlil,
aby som cítil vnútorný pokoj.
Prosil som Jehovu, aby som
nestrácal radosť a bol šťastný.
Záležalo mi na tom.
Často som si hovoril:
„Áno, môžete mi vziať slobodu,
môžete mi zabrániť vidieť sa s rodinou,
postaviť medzi nás múr,
aby som ich nemohol objať
tak často, ako by som chcel,
ale vo vnútri mám niečo,
čo vám nikdy nedovolím vziať.
Nezoberiete mi
vnútorný pokoj a radosť.
Jehova je šťastný Boh,
a preto aj ja chcem byť šťastný,
chcem mu slúžiť
a robiť to, čo sa mu páči.“
Dennis mi raz napísal
zaujímavú vetu:
„Kto chce byť šťastný,
musí robiť šťastnými druhých.“
Veľmi mi to pomáhalo.
Začala som sa zameriavať na to,
čo by som mohla urobiť pre druhých –
komu by som mohla nakúpiť, kto je chorý
alebo koho by som mohla navštíviť.
Raz mi jeden väzenský dozorca povedal:
„Dennis, ty si zas vysmiaty.“
A ja na to:
„Áno, za chvíľu budem vonku.
Neviem sa dočkať, aké to bude
byť zas slobodný.
Telom som síce ešte tu,
ale mysľou som už preč.“
A on na to: „Christensen,
ty si tu vlastne nikdy nebol.
Akoby si tie múry ani nevidel.
Vždy si bol slobodný,
stále si bol veselý a šťastný.“
Veľakrát som si predstavoval
deň, keď vyjdem z väzenia,
znova uvidím svojich
priateľov a rodinu
a budem ich môcť
všetkých vyobjímať.
Veľmi ma prekvapilo,
koľko ľudí tam už čakalo.
Museli prísť s veľkým predstihom!
A boli z rôznych miest.
Vedeli sme,
že keď priletíme do Kodane,
na letisku nás určite
bude niekto čakať.
No keď sme prileteli a uvideli,
koľko bratov a sestier prišlo
a akí sú nadšení,
neverili sme vlastným očiam.
S každým som sa vyobjímal.
Na tento moment
som veľmi dlho čakal.
Takže to bolo plné emócií.
Teraz sme späť v Dánsku.
A začíname úplne od nuly –
novú kapitolu života.
Z toho, čo sme prežili,
sme sa veľa naučili
a chceli by sme to využiť
na pomoc druhým.
Dalo by sa povedať,
že väzenie je dobrá škola,
kde si človek môže vybrúsiť
kresťanské vlastnosti.
Som veľmi šťastný,
že som už na slobode,
ale mnohí moji bratia a sestry
sú stále vo väzení
a ja sa za nich neprestávam modliť.
A teraz, keď viem, čím si prechádzajú,
sa za nich modlím
ešte oveľa viac ako predtým.
Nie je to vždy ľahké,
ale som si úplne istý,
že Jehova im bude pomáhať,
presne tak, ako pomáhal mne.
Naši drahí Christensenovci,
ďakujeme vám,
že ste sa s nami o to podelili.
Ste pre nás krásnym
príkladom vytrvalosti.
Spomínam si, ako som pred rokmi
spolupracoval s bratmi,
ktorí žili za železnou oponou –
na ich vernosť a vytrvalosť.
S láskou na nich spomínam
a dodnes ma ich príklad povzbudzuje.
Keď vidíme alebo čítame správy o tom,
akú majú naši bratia
a sestry silnú vieru,
aj keď žijú v krajinách, kde je zákaz,
určite to posilňuje našu vieru
a odhodlanie zostať verní.
Ďalej chceme v modlitbách pamätať
na viac ako 180 bratov
a sestier po celom svete,
ktorí sú pre svoju vieru vo väzení.
A keď sa vrátim k tomu interview,
všimli ste si, čo pomohlo
Christensenovcom, aby zostali verní?
Brat Christensen povedal,
že to bolo čítanie Biblie a rozjímanie.
To je to, čo mu pomohlo.
Keď našiel v Biblii nejakú
povzbudzujúcu myšlienku,
zapísal si ju.
A silu týmto manželom
dodávalo aj to,
že si volávali a písali si listy.
A neboli ste dojatí, keď ste videli,
ako ho chodila Irina navštevovať,
aj keď to bolo
len nakrátko a z diaľky?
A silu im dávalo aj to,
že bratia a sestry na nich mysleli
a podporovali ich.
A krásne bolo,
že pomoc nielenže prijímali,
ale aj oni sami druhým pomáhali
a povzbudzovali ich.
Pamätáte si, čo Dennis napísal Irine?
„Kto chce byť šťastný,
musí robiť šťastnými druhých.“
To nám pripomína Ježišove slová,
ktoré sú zapísané v Skutkoch 20:35.
„Viac šťastia je v dávaní
ako v prijímaní.“
Jeden z veršov, ktoré Dennisovi
pomohli vydržať túto náročnú skúšku,
bol Izaiáš 30:15.
Píše sa tam:
Sme veľmi radi,
že vám môžeme oznámiť,
že celé interview s manželmi
Christensenovcami
bude neskôr zverejnené
na našej stránke.
Môžeme si byť istí,
že tak ako Jehova dával silu
Christensenovcom, aby to vydržali,
dá silu aj každému z nás,
keď mu budeme dôverovať
a spoliehať sa na neho.
Drahí bratia a sestry,
ceníme si, ako vytrvávate
napriek ťažkostiam.
Buďte si istí, že vás všetkých
máme veľmi radi!
Sledovali ste JW Broadcasting®
zo svetového ústredia
Jehovových svedkov.

Aktuálne informácie od vedúceho zboru (č. 5/2023)
- 

Aktuálne informácie od vedúceho zboru (č. 5/2023)

Srdečne vás zdravím, bratia a sestry.
V mnohých krajinách už prebiehajú
regionálne zjazdy.
Do začiatku júla tento regionálny zjazd
s názvom „Buďte trpezliví“
navštívilo viac ako 2,3 milióna ľudí.
To, že sa vidíme so starými priateľmi
a môžeme si nájsť aj nových –
z toho máme veľkú radosť!
A to, čo na zjazde odznie,
je naozaj „pokrm v pravý čas“.
Tí, ktorí na zjazde už boli, hovoria,
že ich veľmi povzbudil,
a sme si istí, že vy,
ktorí naň ešte len pôjdete,
budete rovnako nadšení.
Od 1. júna sa v mnohých Bételoch
po celom svete obnovili prehliadky.
A nadšení z toho neboli
len návštevníci, ale aj bételiti.
Keď prišla prvá návšteva,
boli sme nadšení.
Veľmi nás to povzbudilo, lebo vieme,
čo všetko si to od nich vyžadovalo.
Ani neviem, kto sa tešil viac –
či rodina Bétel alebo tí, čo prišli,
lebo sme veľmi radi, že sú tu zas.
Najviac sa mi páčilo to,
keď sme prišli dnu
a všetci nás vítali,
kývali nám a objímali nás.
Prekvapilo ma to.
Vôbec som to nečakala.
Privítanie bolo úžasné.
Stále za nami chodili
a rozprávali sa s nami.
Mám pocit, že sme celé roky
len sledovali na našej stránke
novinky o stavbe v Chelmsforde.
A teraz sme tu!
Ani sme si nemysleli,
že sem raz naozaj prídeme.
Prehliadky sú obnovené
už viac ako mesiac.
A je to úžasné!
Pochádzame z Filipín
ale teraz bývame v Kanade.
Sem do Warwicku
sme cestovali asi tak 8 hodín.
Na prehliadku sme sem
chceli prísť v marci 2020.
Prešli 3 roky a my sme si povedali,
že musíme naplánovať to,
čo nám predtým nevyšlo –
a to návštevu Bételu.
Určite odporúčam aj ďalším rodinám,
aby si naplánovali takýto výlet.
Posilní to vašu vieru
a deti na to nikdy nezabudnú.
Na výstavách je toľko vecí,
že nie je možné si to všetko pozrieť
počas jednej návštevy.
Tak veľmi dúfame,
že sa nám podarí prísť znovu.
Títo bratia a sestry to cítia podobne
ako Dávid, ktorý v Žalme 122:1 napísal:
Srdečne vás pozývame,
aby ste prišli na prehliadku do Bételu.
Prosím, prehliadku si zarezervujte
na našej stránke jw.org.
Viac informácií nájdete
v časti „Prehliadky Bételu“
alebo sa môžete spojiť
s miestnou pobočkou.
Ako bolo oznámené na našej stránke,
v stredu 28. júna 2023
dostal projekt v Ramape
jedno dôležité povolenie.
Dozorná rada pre územné
plánovanie mesta Ramapo
jednohlasne schválila
územný plán tohto projektu.
Aj keď ešte musíme získať veľa povolení
a vyriešiť mnoho technických detailov,
vďaka tomuto povoleniu
môžu práce pokračovať.
Sme veľmi vďační členom dozornej rady,
ako aj všetkým bratom a sestrám,
ktorí sú do tohto projektu zapojení.
Ale hlavne sme vďační Jehovovi
za to, že tento projekt podporuje.
V máji 2022 bol brat Dennis Christensen
prepustený z väzenia.
Krátko nato sme s ním
a s jeho manželkou urobili interview.
Pri jeho sledovaní si dobre všimnite,
čo im pomohlo, aby to zvládli
a zostali verní.
Boli sme práve na zhromaždení
nášho zboru v meste Oriol.
Zrazu za mnou dobehol jeden
služobný pomocník a hovorí mi:
„Dennis, poď na chodbu.“
„Dobre, idem.“
Keď som otvoril dvere, videl som,
že chodba je plná mužov v kuklách.
Bolo tam veľa policajtov
a príslušníkov FSB.
Ukázali mi svoje služobné preukazy
a povedali, že prišli prehľadať sálu.
Potom mi ukázali nejaký papier.
Bolo to rozhodnutie,
v ktorom som sa dočítal,
že v tomto prípade som hlavný obvinený,
že ma zatýkajú a vo väzbe strávim 2 dni.
Hovoril som si:
„Aaa, to nie je také zlé,
určite sa to vysvetlí.
Dva dni, to nič nie je.
Nie som prvý, koho zatýkajú za pravdu.“
Nepochyboval som,
že Jehova bude so mnou.
Najťažšie bolo, že som nemohol
byť so svojou manželkou Irinou.
Budova, kde bol Dennis vo väzbe,
je postavená tak,
že väzňov nemáte šancu vidieť.
Ale snažila som sa nájsť miesto,
z ktorého by som videla
na okno jeho cely.
Také, kde by z okna videl aj on mňa.
Dohodli sme sa, že tam budem chodiť,
a povedali sme si aj presný čas.
Bola to chvíľa, na ktorú som sa
každý deň najviac tešil.
Nemohol som sa dočkať,
kedy už bude 13.00 hod.
a ja uvidím svoju Irinu,
hoci len na 5 či 10 minút.
Takto sme sa vídali 2 roky.
Irina chodila každý jeden deň!
Či snežilo, či pršalo, či svietilo slnko,
bez ohľadu na to, aké bolo počasie,
vedel som, že Irina bude tam.
Bolo to naše malé tajomstvo,
ktoré prezrádzame až teraz.
Dva roky sme o tom
absolútne nikomu nepovedali.
Veľmi som sa snažil byť dobrým manželom.
Keď som bol vo vyšetrovacej väzbe,
s Irinou som volával dvakrát do mesiaca.
Písal som jej aj listy, asi 5 za týždeň.
Veľkou oporou mi boli priatelia.
Často ma navštevovali.
Dostávala som veľa listov
a rovnako aj Dennis.
Mala som okolo seba ľudí,
ktorí mi hovorili:
„Kedykoľvek to budeš potrebovať,
napíš alebo zavolaj a my prídeme.“
Som im veľmi vďačná,
že tu celý čas boli pre mňa.
Keď si spomeniem
na súdne pojednávania,
vždy sa mi vybavia bratia a sestry,
ktorí ma prišli podporiť.
Bolo to neuveriteľné!
Keď som si vypočul
konečný verdikt 6 rokov,
v súdnej sieni bolo veľmi veľa ľudí.
Ako som sa s tým vyrovnal?
Bol som na seba prísny.
Dával som si pozor na svoj postoj.
Myslel som na to,
čo sa píše v Prísloviach,
že smútok nás oberá o silu,
a to som si nemohol dovoliť.
Vedel som, že to bude dlhý boj,
a ja som bol odhodlaný vytrvať.
Snažil som sa robiť to, čo sa učíme.
Každý deň čítať Bibliu a uvažovať o nej.
Mal som aj špeciálny zápisník.
Zapisoval som si doň myšlienky,
ktoré ma oslovili a dodávali mi silu.
Jednou z nich bola myšlienka
z Izaiáša 30:15.
Píše sa tam, že „máme byť pokojní
a máme dôverovať Jehovovi“,
pretože len vtedy budeme silní.
A je to presne tak.
Veľakrát som sa modlil,
aby som cítil vnútorný pokoj.
Prosil som Jehovu, aby som
nestrácal radosť a bol šťastný.
Záležalo mi na tom.
Často som si hovoril:
„Áno, môžete mi vziať slobodu,
môžete mi zabrániť vidieť sa s rodinou,
postaviť medzi nás múr,
aby som ich nemohol objať
tak často, ako by som chcel,
ale vo vnútri mám niečo,
čo vám nikdy nedovolím vziať.
Nezoberiete mi
vnútorný pokoj a radosť.
Jehova je šťastný Boh,
a preto aj ja chcem byť šťastný,
chcem mu slúžiť
a robiť to, čo sa mu páči.“
Dennis mi raz napísal
zaujímavú vetu:
„Kto chce byť šťastný,
musí robiť šťastnými druhých.“
Veľmi mi to pomáhalo.
Začala som sa zameriavať na to,
čo by som mohla urobiť pre druhých –
komu by som mohla nakúpiť, kto je chorý
alebo koho by som mohla navštíviť.
Raz mi jeden väzenský dozorca povedal:
„Dennis, ty si zas vysmiaty.“
A ja na to:
„Áno, za chvíľu budem vonku.
Neviem sa dočkať, aké to bude
byť zas slobodný.
Telom som síce ešte tu,
ale mysľou som už preč.“
A on na to: „Christensen,
ty si tu vlastne nikdy nebol.
Akoby si tie múry ani nevidel.
Vždy si bol slobodný,
stále si bol veselý a šťastný.“
Veľakrát som si predstavoval
deň, keď vyjdem z väzenia,
znova uvidím svojich
priateľov a rodinu
a budem ich môcť
všetkých vyobjímať.
Veľmi ma prekvapilo,
koľko ľudí tam už čakalo.
Museli prísť s veľkým predstihom!
A boli z rôznych miest.
Vedeli sme,
že keď priletíme do Kodane,
na letisku nás určite
bude niekto čakať.
No keď sme prileteli a uvideli,
koľko bratov a sestier prišlo
a akí sú nadšení,
neverili sme vlastným očiam.
S každým som sa vyobjímal.
Na tento moment
som veľmi dlho čakal.
Takže to bolo plné emócií.
Teraz sme späť v Dánsku.
A začíname úplne od nuly –
novú kapitolu života.
Z toho, čo sme prežili,
sme sa veľa naučili
a chceli by sme to využiť
na pomoc druhým.
Dalo by sa povedať,
že väzenie je dobrá škola,
kde si človek môže vybrúsiť
kresťanské vlastnosti.
Som veľmi šťastný,
že som už na slobode,
ale mnohí moji bratia a sestry
sú stále vo väzení
a ja sa za nich neprestávam modliť.
A teraz, keď viem, čím si prechádzajú,
sa za nich modlím
ešte oveľa viac ako predtým.
Nie je to vždy ľahké,
ale som si úplne istý,
že Jehova im bude pomáhať,
presne tak, ako pomáhal mne.
Naši drahí Christensenovci,
ďakujeme vám,
že ste sa s nami o to podelili.
Ste pre nás krásnym
príkladom vytrvalosti.
Spomínam si, ako som pred rokmi
spolupracoval s bratmi,
ktorí žili za železnou oponou –
na ich vernosť a vytrvalosť.
S láskou na nich spomínam
a dodnes ma ich príklad povzbudzuje.
Keď vidíme alebo čítame správy o tom,
akú majú naši bratia
a sestry silnú vieru,
aj keď žijú v krajinách, kde je zákaz,
určite to posilňuje našu vieru
a odhodlanie zostať verní.
Ďalej chceme v modlitbách pamätať
na viac ako 180 bratov
a sestier po celom svete,
ktorí sú pre svoju vieru vo väzení.
A keď sa vrátim k tomu interview,
všimli ste si, čo pomohlo
Christensenovcom, aby zostali verní?
Brat Christensen povedal,
že to bolo čítanie Biblie a rozjímanie.
To je to, čo mu pomohlo.
Keď našiel v Biblii nejakú
povzbudzujúcu myšlienku,
zapísal si ju.
A silu týmto manželom
dodávalo aj to,
že si volávali a písali si listy.
A neboli ste dojatí, keď ste videli,
ako ho chodila Irina navštevovať,
aj keď to bolo
len nakrátko a z diaľky?
A silu im dávalo aj to,
že bratia a sestry na nich mysleli
a podporovali ich.
A krásne bolo,
že pomoc nielenže prijímali,
ale aj oni sami druhým pomáhali
a povzbudzovali ich.
Pamätáte si, čo Dennis napísal Irine?
„Kto chce byť šťastný,
musí robiť šťastnými druhých.“
To nám pripomína Ježišove slová,
ktoré sú zapísané v Skutkoch 20:35.
„Viac šťastia je v dávaní
ako v prijímaní.“
Jeden z veršov, ktoré Dennisovi
pomohli vydržať túto náročnú skúšku,
bol Izaiáš 30:15.
Píše sa tam:
Sme veľmi radi,
že vám môžeme oznámiť,
že celé interview s manželmi
Christensenovcami
bude neskôr zverejnené
na našej stránke.
Môžeme si byť istí,
že tak ako Jehova dával silu
Christensenovcom, aby to vydržali,
dá silu aj každému z nás,
keď mu budeme dôverovať
a spoliehať sa na neho.
Drahí bratia a sestry,
ceníme si, ako vytrvávate
napriek ťažkostiam.
Buďte si istí, že vás všetkých
máme veľmi radi!
Sledovali ste JW Broadcasting®
zo svetového ústredia
Jehovových svedkov.


-