JW subtitle extractor

Vitajte!
Som veľmi rád,
že sa s vami môžem podeliť
o niekoľko aktuálnych informácií.
A potom si pozrieme
ešte jedno povzbudzujúce interview.
Tešíme sa, že 2 bratia v Rusku
boli nedávno prepustení z väzenia
po tom, čo im uplynul trest.
19. júla tohto roku
bol z väzenia prepustený
brat Jurij Saveliev,
ktorý má 69 rokov.
Za mrežami strávil
viac ako 4,5 roka.
Keď ho prepustili,
pred väznicu ho prišli privítať
mnohí bratia a sestry.
Veľmi sa tešíme s ním
aj s jeho blízkymi.
A 26. júla bol prepustený z väzenia
brat Sergej Klimov.
Vo väzení bol asi 5 rokov.
Jeho rodina a priatelia
ho srdečne privítali.
Tešíme sa spolu s vami!
Ježiš v Zjavení 2:10 povedal:
„Diabol uvrhne
niektorých z vás do väzenia.“
Ale Ježiš tiež povedal:
„Neboj sa toho.“
V Strážnej veži
z júla 2019 sa písalo:
Ale čo sa môžeme naučiť
od týchto našich dvoch
drahých bratov z Ruska?
Napriek tomu,
že boli prenasledovaní
a dokonca uväznení,
zostali verní Jehovovi.
Ježiš mal teda
skutočne pravdu,
keď povedal,
že nemáme dôvod sa báť.
V týchto mesiacoch majú
bratia a sestry po celom svete
úžitok z regionálnych zjazdov
„Buďte trpezliví“.
Pre niektoré naše deti
to možno bolo po prvýkrát,
čo sa na takomto zjazde
zúčastnili osobne.
Vypočujme si niektoré z nich.
Dnes som veľmi šťastná,
lebo som na zjazde
a opäť môžem všetkých vidieť.
Som rád, že môžem byť na zjazde,
lebo tu stretnem bratov a sestry.
Rád sa fotím
s mojimi novými kamarátmi.
Som šťastná,
že môžem byť dnes na zjazde,
lebo môžem objať
mojich bratov a sestry.
Tiež sa mi veľmi páčia pesničky,
vždy mi urobia dobrú náladu.
Pomáhala som upratovať s bratmi
a sestrami zo zboru. Bola to zábava!
Je tu so mnou celá moja rodina
a všetci moji kamaráti,
ktorí milujú Jehovu presne ako ja.
Som rád, že tu môžem byť,
lebo mám rád videá,
a môžem sa vidieť
so všetkými bratmi.
Myslím si, že byť tu osobne
je určite lepšie.
Tu si zapamätám oveľa viac,
lebo doma som sa nevedela
tak dobre sústrediť.
Prísť na zjazd sa mi páči oveľa viac
ako pozerať ho doma v telke.
Aké krásne vyjadrenia!
Milí rodičia,
sme na vás veľmi hrdí!
Vieme, že to, aby ste priviedli
deti na zjazd, vás stojí veľa úsilia.
Pripomína nám to to,
čo robili Jozef a Mária.
Každý rok brávali Ježiša
a jeho súrodencov
do Jeruzalema
na sviatok Pesach.
A stálo to za to!
Takisto aj vy, rodičia,
dávate svojim deťom
nádherný dar,
keď ich beriete
so sebou na zjazd.
Jehova má určite
veľkú radosť,
keď vidí, ako ste
na zjazde všetci spolu.
1. septembra sa začína
nový služobný rok.
A s ním sa začína
aj naša celosvetová kampaň.
Budeme v nej ponúkať
Strážnu vežu č. 2 z roku 2020
s názvom „Čo je Božie Kráľovstvo?“
Tí, ktorí budú chcieť byť
pomocní priekopníci,
si môžu vybrať, či budú slúžiť
15 alebo 30 hodín.
Božie Kráľovstvo potrebujeme
viac ako kedykoľvek predtým!
A sme veľmi radi,
že o tejto dôležitej správe
budeme môcť povedať ďalším.
Zbory budú už čoskoro
informované o tom,
kedy budú regionálne zjazdy
v roku 2024.
Chcete vedieť, aká bude téma?
Téma regionálneho zjazdu
v roku 2024 bude:
„Oznamuj dobrú správu“.
Je založená
na 1. Korinťanom 9:16.
Píše sa tam:
Dnes je toľko zlých správ!
A preto sme si istí,
že si užijete všetky 3 dni
tohto pútavého zjazdu,
a to už od prvého prejavu
v piatok ráno.
Čo sa týka dobrých správ,
veľmi sme sa tešili,
keď bolo 28 našich
drahých bratov a sestier
4. decembra 2020
prepustených z väzenia v Eritrei.
Títo naši bratia a sestry
tam boli 5 až 26 rokov!
Prečo boli uväznení?
Pre svoju kresťanskú neutralitu.
Medzi tými, ktorí boli prenasledovaní
za svoj neutrálny postoj,
bol aj brat Negede Teklemariam.
V roku 1994,
keď mal Negede iba 21 rokov,
ho vojaci násilím odviedli z domu.
Dokopy strávil 26 rokov
v dvoch väzniciach,
kde s ním boli aj brat
Paulos Eyasu a Isaac Mogos.
Po tom, ako boli
v roku 2020 prepustení,
sa Isaac dal pokrstiť
a všetci traja
ďalej verne slúžia Jehovovi.
V nasledujúcom interview si všimnite,
čo pomohlo bratovi Negedemu,
aby aj napriek prenasledovaniu
zostal verný Jehovovi.
17. septembra 1994
okolo 1:00 v noci
zaklopali na naše dvere 3 vojaci.
Nemohol som nič povedať
a ani sa prezliecť.
Mama mi povedala:
„Buď odvážny!
Jehova je s tebou.
Kým mu budeš verný,
bude ťa chrániť.“
Mama tieto slová stále opakovala,
až kým ma nezobrali preč.
Sawa je rozľahlý
vojenský výcvikový tábor,
v rámci ktorého
je malý väzenský areál.
Volali sme to väzenie,
ale je to až príliš pekné slovo na to,
aké hrozné podmienky tam boli
a ako s nami nehumánne zaobchádzali.
Držali nás v podstate
v takej plechovej búde,
v ktorej bolo cez deň
neznesiteľne horúco.
Nebolo tam žiadne vetranie
ani žiadne postele,
spali sme na zemi.
Dostávali sme len trochu jedla:
chlieb, suchú šošovicu
a niekedy polievku.
Vo väzení sme boli
zviazaní povrazmi.
Dozorcovia s nami
kruto zaobchádzali,
bili nás a museli sme vykonávať
ťažké nútené práce.
Chceli nás zlomiť.
Chceli, aby sme robili to, čo chcú oni.
To, čo bolo pre mňa najťažšie
za tých 23 rokov v tábore v Sawe, bolo,
že sme nemohli ísť na potrebu,
keď nám bolo treba.
Dokonca aj na toto
sme museli mať povolenie.
Navyše s nami vždy išiel vojak,
ktorý nás strážil
a po celý čas nás sledoval.
Bolo to hrozne ponižujúce.
Nemali sme sa ani kde umyť.
Vyzeralo to,
že nás nikdy neprepustia,
a na akýkoľvek súd
sme mohli zabudnúť.
Čakali len na to, že sa zbláznime
alebo zomrieme na nejakú chorobu.
To, čo mi pomáhalo,
aby som sa nevzdal,
bol denný text
z toho dňa, keď ma zatkli.
Bol to Ján 16:33.
Píše sa tam:
Tento verš dodával silu
a útechu nielen nám,
ktorí sme boli vo väzení,
ale aj tým bratom,
ktorým to ešte hrozilo.
Raz ma vojaci zobrali mimo tábora
a prikázali mi vykopať jamu.
Dali mi na výber 2 možnosti. Povedali:
„Skúsili sme na teba už všetko,
ale bez výsledku.
Vláda rozhodla, že ťa máme popraviť.
Takže buď si oblečieš vojenskú uniformu
a budeš vojakom ako ostatní,
alebo – ak budeš ďalej tvrdiť,
že si občanom Božieho Kráľovstva –
skončíš v tejto jame.“
A tak ma do nej strčili a zahrabali.
Zo zeme mi trčala len hlava.
Nielenže na mňa
celý deň pražilo slnko,
ale hrozný bol aj ten horúci piesok,
ktorý bol okolo mňa.
Potil som sa a pomaly som
začal strácať vedomie.
Zrazu som v diaľke
uvidel vojenské auto.
Jeho posádka si ma všimla.
Videli, že som zahrabaný v piesku
a trčí mi len hlava.
Tí vojaci neboli z tábora,
len prechádzali okolo.
Bol medzi nimi aj jeden dôstojník.
Nikdy predtým som ho nevidel
a ani on mňa nepoznal.
Vojakov sa spýtal:
„Čo sa to tu deje?
Ako sa môžete takto neľudsky
správať k nejakému človeku?
Kto vám dal príkaz,
aby ste ho zaživa pochovali?“
To, čo som sa ja
a aj ďalší vo väzení naučili, je,
že keď tam idete,
môžete mať pocit, že ste úplne sami.
Ale ak zostanete Jehovovi verní,
môžete si byť istí,
že pre vás niečo urobí.
Videl som, ako sa v našom prípade
splnili slová z Rimanom 8:35–39.
Jehova nám pomohol.
Naozaj nás nič nedokáže
oddeliť od jeho lásky.
Vo väzení pracoval
aj jeden muž a jedna žena.
On ako dozorca a ona ako sekretárka.
Počuli sme, ako sa
medzi sebou rozprávajú:
„Vyzerá to tak,
že vláda sa ich chce zbaviť.
Čo keby sme urobili niečo,
aby ľudia vedeli, čo sa tu s nimi deje?
Aspoň dať vedieť ich rodinám,
aby vedeli, že tu boli a takto vyzerali.“
A tak nás odfotili a tá fotka sa dostala
k našim rodinám, ale aj do celého sveta.
Môžete na nej vidieť,
že Paulos má ruky od blata.
Pracovali sme vtedy mimo tábora.
Prenášali sme kamene a ďalšie veci.
Nechceli sme, aby naši rodičia
a naši blízki videli, že sme smutní.
Chceli sme, aby vedeli, že sme šťastní,
že môžeme trpieť pre Krista.
Preto sme sa snažili usmievať.
Keby sa ma niekto spýtal,
vďaka čomu sme to dokázali celé zvládať,
povedal by som, že to bola modlitba.
Hlavne v prvých rokoch.
Nemali sme žiadny duchovný pokrm.
Nemali sme Bibliu ani publikácie.
To jediné, čo sme mali, bola modlitba.
Spomínam si, že spočiatku
som sa modlil o to,
aby nás pustili na slobodu.
Ale ako roky plynuli,
začal som sa modliť o niečo iné.
Prosil som Jehovu,
aby mi pomohol vytrvať
a aby som dokázal zvládnuť
všetky tie ťažkosti vo väzení.
Vôbec som nečakal, že budem v tom roku
a v ten deň prepustený.
Presvedčil som sa,
že Jehova dokáže vyslobodiť svoj ľud
aj z tých najťažších skúšok.
A urobí to v tom
najsprávnejšom čase.
Za tých 26 rokov
som sa toho veľa naučil.
Viem, že Jehova počúva,
keď k nemu voláme.
Byť prenasledovaný
pre jeho meno je veľká česť,
aj keď sú s tým spojené problémy.
Nevieme, čo prinesie zajtrajšok,
čo všetko sa môže stať.
Preto sa netreba zbytočne báť
väzenia alebo prenasledovania.
No môžeme sa na to pripraviť.
S Jehovom zvládneme
akúkoľvek skúšku.
No musíme ho prosiť o pomoc.
To, čo som sa naučil, je,
že nech sa stane čokoľvek,
či už to čakáme, alebo nie,
Jehova nám pomôže vytrvať.
Bratia a sestry z celého sveta
nám posielali
povzbudzujúce listy a iné veci.
Všetci sa za nás modlili,
dokonca aj deti, ktoré nevedeli
ani vysloviť naše mená.
Dávalo nám to veľkú silu.
Je ešte veľa bratov
a sestier, ktorí sú vo väzení,
a tak sa za nich,
prosím, modlite ďalej.
Ďakujeme ti, Negede, že si sa s nami
podelil o to, čo si zažil.
Keď sme počuli, ako ti Jehova pomáhal,
keď s tebou neľudsky zaobchádzali,
bolo to pre nás veľmi povzbudzujúce.
Si pekným príkladom vernosti Jehovovi.
Máme ťa naozaj veľmi radi!
Počas tých 26 rokov,
čo si bol ty a ďalší bratia vo väzení,
sme sa za vás veľakrát
modlili k Jehovovi
a prosili ho, aby vám pomáhal.
A viem, že hovorím za mnohých.
A naďalej sa modlíme
za 32 bratov a sestier v Eritrei,
ktorí sú ešte stále
väznení za svoju vieru.
Aké poučenie si môžeme zobrať
z interview s bratom Negedem?
Spomeniem 3.
1.) Každý deň si
prečítajme denný text,
2.) modlime sa k Jehovovi
a spoliehajme sa naňho
a 3.) aj keď sme prenasledovaní,
môžeme byť šťastní.
Tešíme sa, že vás môžeme informovať,
že celé interview s bratom Negedem
bude časom k dispozícii
na stránke jw.org.
Rozprávanie brata Negedeho
nám pripomenulo
mnohých ďalších bratov a sestry,
ktorí sú prenasledovaní
alebo väznení za svoju vieru.
Naši drahí bratia a sestry!
Či už znášate prenasledovanie v Eritrei,
v Rusku, alebo kdekoľvek na svete,
často sa za vás modlíme
a prosíme Jehovu, aby vám pomáhal.
Máme vás veľmi radi!
Sledovali ste vysielanie
JW Broadcasting®
zo svetového ústredia
Jehovových svedkov.

Aktuálne informácie od vedúceho zboru (č. 6/2023)
- 

Aktuálne informácie od vedúceho zboru (č. 6/2023)

Vitajte!
Som veľmi rád,
že sa s vami môžem podeliť
o niekoľko aktuálnych informácií.
A potom si pozrieme
ešte jedno povzbudzujúce interview.
Tešíme sa, že 2 bratia v Rusku
boli nedávno prepustení z väzenia
po tom, čo im uplynul trest.
19. júla tohto roku
bol z väzenia prepustený
brat Jurij Saveliev,
ktorý má 69 rokov.
Za mrežami strávil
viac ako 4,5 roka.
Keď ho prepustili,
pred väznicu ho prišli privítať
mnohí bratia a sestry.
Veľmi sa tešíme s ním
aj s jeho blízkymi.
A 26. júla bol prepustený z väzenia
brat Sergej Klimov.
Vo väzení bol asi 5 rokov.
Jeho rodina a priatelia
ho srdečne privítali.
Tešíme sa spolu s vami!
Ježiš v Zjavení 2:10 povedal:
„Diabol uvrhne
niektorých z vás do väzenia.“
Ale Ježiš tiež povedal:
„Neboj sa toho.“
V Strážnej veži
z júla 2019 sa písalo:
Ale čo sa môžeme naučiť
od týchto našich dvoch
drahých bratov z Ruska?
Napriek tomu,
že boli prenasledovaní
a dokonca uväznení,
zostali verní Jehovovi.
Ježiš mal teda
skutočne pravdu,
keď povedal,
že nemáme dôvod sa báť.
V týchto mesiacoch majú
bratia a sestry po celom svete
úžitok z regionálnych zjazdov
„Buďte trpezliví“.
Pre niektoré naše deti
to možno bolo po prvýkrát,
čo sa na takomto zjazde
zúčastnili osobne.
Vypočujme si niektoré z nich.
Dnes som veľmi šťastná,
lebo som na zjazde
a opäť môžem všetkých vidieť.
Som rád, že môžem byť na zjazde,
lebo tu stretnem bratov a sestry.
Rád sa fotím
s mojimi novými kamarátmi.
Som šťastná,
že môžem byť dnes na zjazde,
lebo môžem objať
mojich bratov a sestry.
Tiež sa mi veľmi páčia pesničky,
vždy mi urobia dobrú náladu.
Pomáhala som upratovať s bratmi
a sestrami zo zboru. Bola to zábava!
Je tu so mnou celá moja rodina
a všetci moji kamaráti,
ktorí milujú Jehovu presne ako ja.
Som rád, že tu môžem byť,
lebo mám rád videá,
a môžem sa vidieť
so všetkými bratmi.
Myslím si, že byť tu osobne
je určite lepšie.
Tu si zapamätám oveľa viac,
lebo doma som sa nevedela
tak dobre sústrediť.
Prísť na zjazd sa mi páči oveľa viac
ako pozerať ho doma v telke.
Aké krásne vyjadrenia!
Milí rodičia,
sme na vás veľmi hrdí!
Vieme, že to, aby ste priviedli
deti na zjazd, vás stojí veľa úsilia.
Pripomína nám to to,
čo robili Jozef a Mária.
Každý rok brávali Ježiša
a jeho súrodencov
do Jeruzalema
na sviatok Pesach.
A stálo to za to!
Takisto aj vy, rodičia,
dávate svojim deťom
nádherný dar,
keď ich beriete
so sebou na zjazd.
Jehova má určite
veľkú radosť,
keď vidí, ako ste
na zjazde všetci spolu.
1. septembra sa začína
nový služobný rok.
A s ním sa začína
aj naša celosvetová kampaň.
Budeme v nej ponúkať
Strážnu vežu č. 2 z roku 2020
s názvom „Čo je Božie Kráľovstvo?“
Tí, ktorí budú chcieť byť
pomocní priekopníci,
si môžu vybrať, či budú slúžiť
15 alebo 30 hodín.
Božie Kráľovstvo potrebujeme
viac ako kedykoľvek predtým!
A sme veľmi radi,
že o tejto dôležitej správe
budeme môcť povedať ďalším.
Zbory budú už čoskoro
informované o tom,
kedy budú regionálne zjazdy
v roku 2024.
Chcete vedieť, aká bude téma?
Téma regionálneho zjazdu
v roku 2024 bude:
„Oznamuj dobrú správu“.
Je založená
na 1. Korinťanom 9:16.
Píše sa tam:
Dnes je toľko zlých správ!
A preto sme si istí,
že si užijete všetky 3 dni
tohto pútavého zjazdu,
a to už od prvého prejavu
v piatok ráno.
Čo sa týka dobrých správ,
veľmi sme sa tešili,
keď bolo 28 našich
drahých bratov a sestier
4. decembra 2020
prepustených z väzenia v Eritrei.
Títo naši bratia a sestry
tam boli 5 až 26 rokov!
Prečo boli uväznení?
Pre svoju kresťanskú neutralitu.
Medzi tými, ktorí boli prenasledovaní
za svoj neutrálny postoj,
bol aj brat Negede Teklemariam.
V roku 1994,
keď mal Negede iba 21 rokov,
ho vojaci násilím odviedli z domu.
Dokopy strávil 26 rokov
v dvoch väzniciach,
kde s ním boli aj brat
Paulos Eyasu a Isaac Mogos.
Po tom, ako boli
v roku 2020 prepustení,
sa Isaac dal pokrstiť
a všetci traja
ďalej verne slúžia Jehovovi.
V nasledujúcom interview si všimnite,
čo pomohlo bratovi Negedemu,
aby aj napriek prenasledovaniu
zostal verný Jehovovi.
17. septembra 1994
okolo 1:00 v noci
zaklopali na naše dvere 3 vojaci.
Nemohol som nič povedať
a ani sa prezliecť.
Mama mi povedala:
„Buď odvážny!
Jehova je s tebou.
Kým mu budeš verný,
bude ťa chrániť.“
Mama tieto slová stále opakovala,
až kým ma nezobrali preč.
Sawa je rozľahlý
vojenský výcvikový tábor,
v rámci ktorého
je malý väzenský areál.
Volali sme to väzenie,
ale je to až príliš pekné slovo na to,
aké hrozné podmienky tam boli
a ako s nami nehumánne zaobchádzali.
Držali nás v podstate
v takej plechovej búde,
v ktorej bolo cez deň
neznesiteľne horúco.
Nebolo tam žiadne vetranie
ani žiadne postele,
spali sme na zemi.
Dostávali sme len trochu jedla:
chlieb, suchú šošovicu
a niekedy polievku.
Vo väzení sme boli
zviazaní povrazmi.
Dozorcovia s nami
kruto zaobchádzali,
bili nás a museli sme vykonávať
ťažké nútené práce.
Chceli nás zlomiť.
Chceli, aby sme robili to, čo chcú oni.
To, čo bolo pre mňa najťažšie
za tých 23 rokov v tábore v Sawe, bolo,
že sme nemohli ísť na potrebu,
keď nám bolo treba.
Dokonca aj na toto
sme museli mať povolenie.
Navyše s nami vždy išiel vojak,
ktorý nás strážil
a po celý čas nás sledoval.
Bolo to hrozne ponižujúce.
Nemali sme sa ani kde umyť.
Vyzeralo to,
že nás nikdy neprepustia,
a na akýkoľvek súd
sme mohli zabudnúť.
Čakali len na to, že sa zbláznime
alebo zomrieme na nejakú chorobu.
To, čo mi pomáhalo,
aby som sa nevzdal,
bol denný text
z toho dňa, keď ma zatkli.
Bol to Ján 16:33.
Píše sa tam:
Tento verš dodával silu
a útechu nielen nám,
ktorí sme boli vo väzení,
ale aj tým bratom,
ktorým to ešte hrozilo.
Raz ma vojaci zobrali mimo tábora
a prikázali mi vykopať jamu.
Dali mi na výber 2 možnosti. Povedali:
„Skúsili sme na teba už všetko,
ale bez výsledku.
Vláda rozhodla, že ťa máme popraviť.
Takže buď si oblečieš vojenskú uniformu
a budeš vojakom ako ostatní,
alebo – ak budeš ďalej tvrdiť,
že si občanom Božieho Kráľovstva –
skončíš v tejto jame.“
A tak ma do nej strčili a zahrabali.
Zo zeme mi trčala len hlava.
Nielenže na mňa
celý deň pražilo slnko,
ale hrozný bol aj ten horúci piesok,
ktorý bol okolo mňa.
Potil som sa a pomaly som
začal strácať vedomie.
Zrazu som v diaľke
uvidel vojenské auto.
Jeho posádka si ma všimla.
Videli, že som zahrabaný v piesku
a trčí mi len hlava.
Tí vojaci neboli z tábora,
len prechádzali okolo.
Bol medzi nimi aj jeden dôstojník.
Nikdy predtým som ho nevidel
a ani on mňa nepoznal.
Vojakov sa spýtal:
„Čo sa to tu deje?
Ako sa môžete takto neľudsky
správať k nejakému človeku?
Kto vám dal príkaz,
aby ste ho zaživa pochovali?“
To, čo som sa ja
a aj ďalší vo väzení naučili, je,
že keď tam idete, 
môžete mať pocit, že ste úplne sami.
Ale ak zostanete Jehovovi verní,
môžete si byť istí,
že pre vás niečo urobí.
Videl som, ako sa v našom prípade
splnili slová z Rimanom 8:35–39.
Jehova nám pomohol.
Naozaj nás nič nedokáže
oddeliť od jeho lásky.
Vo väzení pracoval
aj jeden muž a jedna žena.
On ako dozorca a ona ako sekretárka.
Počuli sme, ako sa
medzi sebou rozprávajú:
„Vyzerá to tak,
že vláda sa ich chce zbaviť.
Čo keby sme urobili niečo,
aby ľudia vedeli, čo sa tu s nimi deje?
Aspoň dať vedieť ich rodinám,
aby vedeli, že tu boli a takto vyzerali.“
A tak nás odfotili a tá fotka sa dostala
k našim rodinám, ale aj do celého sveta.
Môžete na nej vidieť,
že Paulos má ruky od blata.
Pracovali sme vtedy mimo tábora.
Prenášali sme kamene a ďalšie veci.
Nechceli sme, aby naši rodičia
a naši blízki videli, že sme smutní.
Chceli sme, aby vedeli, že sme šťastní,
že môžeme trpieť pre Krista.
Preto sme sa snažili usmievať.
Keby sa ma niekto spýtal,
vďaka čomu sme to dokázali celé zvládať,
povedal by som, že to bola modlitba.
Hlavne v prvých rokoch.
Nemali sme žiadny duchovný pokrm.
Nemali sme Bibliu ani publikácie.
To jediné, čo sme mali, bola modlitba.
Spomínam si, že spočiatku
som sa modlil o to,
aby nás pustili na slobodu.
Ale ako roky plynuli,
začal som sa modliť o niečo iné.
Prosil som Jehovu,
aby mi pomohol vytrvať
a aby som dokázal zvládnuť
všetky tie ťažkosti vo väzení.
Vôbec som nečakal, že budem v tom roku
a v ten deň prepustený.
Presvedčil som sa,
že Jehova dokáže vyslobodiť svoj ľud
aj z tých najťažších skúšok.
A urobí to v tom
najsprávnejšom čase.
Za tých 26 rokov
som sa toho veľa naučil.
Viem, že Jehova počúva,
keď k nemu voláme.
Byť prenasledovaný
pre jeho meno je veľká česť,
aj keď sú s tým spojené problémy.
Nevieme, čo prinesie zajtrajšok,
čo všetko sa môže stať.
Preto sa netreba zbytočne báť
väzenia alebo prenasledovania.
No môžeme sa na to pripraviť.
S Jehovom zvládneme
akúkoľvek skúšku.
No musíme ho prosiť o pomoc.
To, čo som sa naučil, je,
že nech sa stane čokoľvek,
či už to čakáme, alebo nie,
Jehova nám pomôže vytrvať.
Bratia a sestry z celého sveta
nám posielali
povzbudzujúce listy a iné veci.
Všetci sa za nás modlili,
dokonca aj deti, ktoré nevedeli
ani vysloviť naše mená.
Dávalo nám to veľkú silu.
Je ešte veľa bratov
a sestier, ktorí sú vo väzení,
a tak sa za nich,
prosím, modlite ďalej.
Ďakujeme ti, Negede, že si sa s nami 
podelil o to, čo si zažil.
Keď sme počuli, ako ti Jehova pomáhal,
keď s tebou neľudsky zaobchádzali,
bolo to pre nás veľmi povzbudzujúce.
Si pekným príkladom vernosti Jehovovi.
Máme ťa naozaj veľmi radi!
Počas tých 26 rokov,
čo si bol ty a ďalší bratia vo väzení,
sme sa za vás veľakrát
modlili k Jehovovi
a prosili ho, aby vám pomáhal.
A viem, že hovorím za mnohých.
A naďalej sa modlíme
za 32 bratov a sestier v Eritrei,
ktorí sú ešte stále
väznení za svoju vieru.
Aké poučenie si môžeme zobrať
z interview s bratom Negedem?
Spomeniem 3.
1.) Každý deň si
prečítajme denný text,
2.) modlime sa k Jehovovi
a spoliehajme sa naňho
a 3.) aj keď sme prenasledovaní,
môžeme byť šťastní.
Tešíme sa, že vás môžeme informovať,
že celé interview s bratom Negedem
bude časom k dispozícii
na stránke jw.org.
Rozprávanie brata Negedeho
nám pripomenulo
mnohých ďalších bratov a sestry,
ktorí sú prenasledovaní
alebo väznení za svoju vieru.
Naši drahí bratia a sestry!
Či už znášate prenasledovanie v Eritrei,
v Rusku, alebo kdekoľvek na svete,
často sa za vás modlíme
a prosíme Jehovu, aby vám pomáhal.
Máme vás veľmi radi!
Sledovali ste vysielanie
JW Broadcasting®
zo svetového ústredia
Jehovových svedkov.


-