JW subtitle extractor

Dobrý deň,
bratia a sestry!
O chvíľku začne hudobná
a obrazová prezentácia.
Pri jej sledovaní premýšľajme nad tým,
ako vďaka tomu, že zostaneme verní,
zažijeme v budúcnosti
ešte viac radosti.
Ak máte mobilný telefón
alebo iné zariadenie,
nastavte si ho, prosím, tak,
aby nerušilo ostatných.
Želám vám
príjemné sledovanie!
Vitajte pri ďalšej časti
regionálneho zjazdu
Vždy sa radujte!
Vypočujte si prejavy, ktoré sú zaradené
na nedeľu dopoludnia.
Téma dnešného dňa je založená
na slovách zo Žalmu 37:4.
„Nech je tvojou
najväčšou radosťou Jehova
a on ti dá, po čom
túži tvoje srdce.“
Teraz sa môžete postaviť
a zaspievať pieseň číslo 22.
Má názov
„Nech príde Božie Kráľovstvo!“
Po piesni môžete túto nahrávku zastaviť
a vysloviť modlitbu.
Takže zaspievajme
pieseň číslo 22.
Posaďte sa, prosím.
Môžeme mať radosť,
aj keď zažívame náročné situácie?
Biblia nás uisťuje,
že áno.
V nasledujúcom 7-dielnom
sympóziu sa dozvieme,
ako nám v tom
Jehova pomáha.
Každý rečník
uvedie toho ďalšieho.
Prvú časť sympózia prednesie
brat Kenneth Flodin,
pomocník
vyučovacieho výboru.
Jeho prejav má námet
„Môžeme sa radovať
napriek... ‚súženiu‘“.
Všimli ste si, že v názve
každého prejavu tohto sympózia
je použité slovo napriek?
Toto slovo naznačuje, že je tu niečo,
čo nám môže brániť v tom,
aby sme sa tešili, alebo je tu niečo,
čo by nás mohlo oberať o radosť.
No my môžeme mať radosť
aj napriek skúškam.
Ale možno uvažujete:
„Je to vôbec možné?“
Keď hovoríme o radosti,
väčšinou sa nám to spája s nejakým darom
a nie s nejakou skúškou.
A presne o tom chceme hovoriť.
Môžeme sa radovať aj napriek skúškam
vďaka mnohým darom,
ktoré nám Jehova dáva.
V tomto sympóziu
budeme hovoriť o troch z nich.
Je to náš blízky vzťah s Jehovom,
naši drahí bratia a sestry
a úžasná nádej do budúcnosti.
Otvorme si, prosím, list Rimanom 5:3-5.
Všimnite si,
kde sa v týchto veršoch hovorí
o tom prvom dare,
ktorý sme spomínali,
teda o našom blízkom vzťahu k Jehovovi.
Takže Rimanom 5:3-5:
„Ale radujme sa aj vtedy, keď trpíme,
lebo vieme,
že utrpenie vedie k vytrvalosti,
vytrvalosť vedie k Božiemu schváleniu.“
Teda o akom schválení je tu reč?
O Jehovovom schválení.
Ďalej čítame: „Božie schválenie vedie
k nádeji a nádej nevedie ku sklamaniu.“
Prečo? Pretože máme
blízky vzťah s Jehovom.
A Pavol pokračuje: „Lebo prostredníctvom
svätého ducha, ktorého sme dostali,
nás Boh uisťuje o svojej láske.“
Teda keď vytrvávame v skúškach,
vieme, že máme Božie schválenie.
A vďaka tomu si môžeme udržať
radosť aj napriek ťažkostiam.
A teraz Rimanom 8:38, 39.
Ako viete, Pavol zažíval
jednu skúšku za druhou.
Ale bol presvedčený, že žiadna skúška
ho nemôže vzdialiť od Jehovu,
nemôže ho oddeliť od jeho lásky,
pripraviť ho o tento vzťah.
Takže Rimanom 8:38, 39.
Píše sa tu, že „ani smrť,
ani život, ani anjeli, ani vlády,
ani terajšie veci, ani budúce veci,
ani moci, ani výška, ani hĺbka,
ani žiadne iné stvorenie
nás nebudú môcť oddeliť od Božej lásky,
ktorá sa prejavuje prostredníctvom
Krista Ježiša, nášho Pána“.
Náš vzťah k Jehovovi nám môže pomôcť
v akejkoľvek skúške.
A čo ten druhý dar od Jehovu?
1. Petra 5:9.
Satan sa snaží využívať skúšky,
aby nás pripravil o radosť.
Ale všimnite si,
aké povzbudenie je v 9. verši.
Pavol tu píše:
„Postavte sa proti nemu pevní vo viere.“
A čo nám v tom pomôže?
Pavol tu upriamuje pozornosť
na jednu dôležitú vec.
Píše: „Lebo viete, že rovnako trpia
vaši bratia na celom svete.“
Teda keď zažívame skúšky,
nie sme v tom sami.
A to, ako na nás naši bratia
myslia a podporujú nás,
sme mohli vidieť
aj posledných 6 mesiacov.
V Rimanom 12:12 nájdeme 3. dar,
ktorým nám Jehova pomáha zvládať skúšky.
Takže Rimanom 12:12.
Píše sa to tu veľmi jasne.
Pavol hovorí: „Radujte sa z nádeje.“
A dodáva: „Znášajte ťažkosti.
Vytrvávajte v modlitbe.“
Takže náš vzťah s Jehovom, naši bratia
a sestry a nádej, ktorú máme,
nám môžu pomôcť, keď zažívame skúšky,
bez ohľadu na to, aké sú náročné.
No niekedy sa môže stať,
že nemáme všetky tieto dary.
Napríklad bratia vo väzení, sa nemôžu
povzbudiť so svojimi bratmi a sestrami.
Vtedy im dáva silu
ich blízky vzťah s Jehovom.
Zrejme si spomínate na príbeh
brata Harolda Kinga z JW Broadcastingu®.
Brat Harold strávil 4 a pol roka
na samotke v čínskom väzení.
Ale bol tam naozaj sám?
Dozorcovia si to mysleli.
No v skutočnosti mal toho najlepšieho
spoločníka, akého si mohol vybrať.
V tom videu, ktoré bolo
na Broadcastingu, povedal:
„Mal som úžasný vzťah k Bohu Jehovovi.
Veľmi som ho miloval.
Bol skutočný, nie iba vymyslený.“
Brat Harold ani v takejto
náročnej skúške nestratil radosť,
pretože mal hlboký
a blízky vzťah k Jehovovi.
Alebo iný príklad:
Pre brata alebo sestru,
ktorí trpia depresiou,
nemusí byť ľahké
udržať si blízky vzťah k Bohu.
Vtedy im môže pomôcť ten 2. dar,
ktorý majú od Jehovu.
A tým sú ich duchovní bratia a sestry.
Je to podobné, ako keď má niekto
vážne problémy s dýchaním.
Jeho život je veľmi vážne ohrozený.
No prichádzajú mu na pomoc lekári
s potrebným vybavením
a vďaka tomu dokáže
znovu normálne dýchať.
Podobne nám prichádzajú na pomoc
aj naši bratia a sestry,
keď zažívame depresiu
alebo iný vážny problém.
A ako nám pomáha nádej,
aby sme si udržali radosť
aj napriek skúškam?
Uvediem ďalší príklad.
Niektorí z nás majú rodičov,
ktorí už majú vyšší vek,
zdravotné problémy,
a preto si o nich robíme starosti.
Možno to cítime tak, ako keby
mal niekto z našich blízkych nehodu.
Je pripútaný na lôžko
a nedokáže sa sám o seba postarať.
No príde lekár a povie nám,
že náš blízky bude opäť zdravý.
A to nám dá nádej.
Podobne je to aj s našimi
zostarnutými rodičmi.
Máme nádej, ktorá je úplne istá.
Je to, ako keby nám Jehova hovoril:
„Tvoji rodičia budú opäť mladí a zdraví.“
Takže nádej nám pomáha udržať si radosť.
Nech už sa ocitneme
v akejkoľvek situácii,
môžeme si byť istí,
že jeden alebo viaceré z týchto darov
nám pomôžu udržať si radosť.
Teraz si nájdeme Rimanom, 8. kapitolu.
Prečítame si verše 35 a 37.
V tomto sympóziu si postupne
rozoberieme každú zo 7 skúšok,
ktoré sú spomenuté v 35. verši.
Rimanom 8:35.
Čítame tu: „Kto nás oddelí
od Kristovej lásky?
Súženie, úzkosť alebo prenasledovanie?
Alebo hlad, nahota,
nebezpečenstvo či meč?“
To je tých sedem.
Ale v 37. verši píše, že „s pomocou toho,
ktorý nás miluje, v tom všetkom,
teda vo všetkých skúškach,
víťazíme s veľkou prevahou“.
V každom prejave tohto sympózia
bude aj video, v ktorom uvidíte
nášho brata alebo sestru, ktorí zažili
nejakú veľmi náročnú skúšku.
A uvidíme aj to, ktorý
zo spomínaných darov od Jehovu
im pomohol,
aby si aj napriek tomu udržali radosť.
Rozoberme si teraz prvú vec,
ktorú tu Pavol spomína – súženie.
Pavol tu opisuje to, čo človek prežíva,
keď je v nejakej ťažkej situácii.
Napríklad keď má nejakú vážnu chorobu.
Pozrime si 2. Korinťanom, 12. kapitolu.
Budeme čítať verše 7 a 8.
Toto súženie bolo pre Pavla také silné,
že ho opísal ako osteň v tele.
Takže 2. Korinťanom 12:7, 8:
„Aby som sa nevyvyšoval,
bol mi daný osteň do tela,
Satanov anjel, ktorý ma fackuje,
aby som sa nepýšil.“
A v 8. verši Pavol ďalej píše: „Trikrát
som prosil Pána, aby ma toho zbavil.“
Ten osteň v tele, o ktorom tu píše,
bol zrejme nejaký zdravotný problém.
Bolo to, akoby ho stále „ fackoval“.
Bol to teda dlhodobý problém.
Nie ako nejaká bežná chrípka,
ktorá obyčajne prejde
za týždeň alebo za dva.
Išlo o pretrvávajúci problém,
ktorý musel znášať dlhý čas.
Podľa toho, čo sa píše v Biblii,
mohlo ísť o nejaký
vážny problém týkajúci sa zraku.
Pavol sa pre to mohol
často cítiť veľmi nepríjemne.
Dokonca sa 3-krát modlil,
aby ho Boh zbavil tohto trápenia.
A uvedomme si, že v tej dobe neboli
žiadne okuliare, žiadne operácie očí.
Preto píše, že to bolo preňho súženie.
A zamyslime sa ešte nad jednou vecou.
Pavol prostredníctvom svätého ducha
uzdravil viacerých ľudí.
Preto sa mohol pýtať:
„Prečo tento zázračný dar nepôsobí,
keď ho potrebujem ja?“
Čo pomohlo Pavlovi udržať si radosť
aj napriek tomuto problému?
Bol to jeho blízky vzťah s Jehovom.
Ak ešte máte otvorený 2. Korinťanom,
12. kapitolu, pozrime si 9. verš.
Tu čítame o tom,
čo Jehova povedal Pavlovi,
že nebude zázračne uzdravený.
Verš 9: „Ale on mi povedal:
‚Prejavil som ti dosť
nezaslúženej láskavosti,
lebo moja moc
sa naplno prejavuje, keď si slabý.‘“
Jehova mu povedal:
„Nebudeš zázračne uzdravený,
ale dám ti silu, aby si dokázal
tento problém zvládnuť.“
A všimnite si,
čo prezrádza záver toho verša
o tom, aký mal Pavol vzťah k Jehovovi.
Pavol hovorí: „Preto sa budem veľmi rád
chváliť svojimi slabosťami,
aby Kristova moc zostávala
nado mnou ako stan.“
Tešil sa z toho, že mu Jehova dáva silu.
A teraz 10. verš.
Píše tu, čo mu pomohlo udržať si radosť:
„Preto pre Krista s radosťou prijímam
svoje slabosti, urážky, obdobia núdze,
prenasledovania a ťažkosti.
Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“
V nasledujúcom videu uvidíme,
aké súženie zažíva jeden brat.
Dozvieme sa v ňom, čo jemu
a jeho manželke pomáha,
aby nestratili radosť,
aj keď bojuje s veľmi vážnou chorobou.
Celým časom
slúžim už 45 rokov.
Bol som priekopníkom,
krajským dozorcom
a posledné roky
slúžim tu, v Bételi.
Celý ten čas som bol
pomerne zdravý.
Nemal som takmer žiadne
zdravotné problémy.
Raz ma strašne
začala bolieť hlava.
Bolo to naozaj hrozné.
Všetko som zrazu videl
úplne rozmazane.
Išli sme za lekárom,
ktorého máme tu v Bételi,
a ten nás poslal za špecialistom.
Tam sme sa dozvedeli diagnózu.
Išlo o veľmi zhubný
mozgový nádor – glioblastóm.
Hneď ďalší týždeň ho operovali.
Po operácii musel ešte podstúpiť
ožarovanie a zároveň chemoterapiu.
O rok ho museli operovať znovu.
Liečba ešte stále pokračuje.
Teraz už berie 4. typ chemoterapie.
Na tejto chorobe
bolo pre mňa najťažšie to,
že som videla,
ako manžel postupne slabne
a je čoraz viac závislý
od pomoci iných ľudí.
Ale povedali sme si,
že nechceme,
aby sa celý náš život
točil len okolo choroby.
Bez pomoci bratov
by sme to nezvládli.
Boli nám veľkou oporou.
Keď sa jeden brat dozvedel,
že mám ísť na operáciu,
prišiel za mnou a prečítal mi
jeden biblický text.
Potom sa so mnou pomodlil.
Nikdy na to nezabudnem.
Presne to som v tej chvíli potreboval.
Som veľmi vďačný
aj svojej manželke Sáre.
Veľmi mi pomáha –
napríklad s prípravou
na zhromaždenia.
Veľmi rád s ňou chodím aj do služby.
Vtedy sa aj ja cítim užitočný,
lebo môžem pomáhať iným.
Už len tým, že sa s nimi
porozprávam a povzbudím ich.
V Bételi pracujem
v služobnom oddelení.
Niekedy za mnou
do kancelárie zájdu bratia,
aby sa poradili o záležitosti,
ktorú práve riešia.
Mám z toho veľkú radosť.
Som veľmi rád, že aj keď
toho už nezvládnem veľa,
môžem pre Jehovu
stále aspoň niečo urobiť.
Celú situáciu
mi veľmi uľahčuje to,
že svoje ťažkosti
znáša s veľkou pokorou.
Moja nádej je pevná.
Bez ohľadu na to, čo príde,
som rozhodnutý vytrvať
a slúžiť Jehovovi teraz
a aj v novom svete.
Mohli sme vidieť,
že Scott a Sara Shoffnerovci
majú veľmi blízky vzťah s Jehovom.
A Sara je pre svojho manžela
úžasnou oporou.
Všimli ste si, aký ďalší dar
im ešte Jehova dal?
Scott povedal, že bez pomoci bratov
by túto situáciu nezvládli.
Pamätal si, ako sa s ním
pred operáciou modlili
a aké biblické texty mu povedali.
A mladí bratia mu pomáhajú
s jeho prácou v Bételi.
Ako povedal, má radosť, že tak
môže pre Jehovu stále niečo robiť.
Teda má radosť aj napriek súženiu.
A ako je to s vami?
Ktorý z týchto darov od Jehovu pomáha
vám, keď zápasíte s nejakým problémom
alebo bojujete s nejakou skúškou?
Je to blízky vzťah s Jehovom,
naši bratia a sestry,
nádej alebo nejaký iný dar od Jehovu?
Keď zažívate nejaké ťažké obdobie,
Jehova o tom vie.
Je to, ako keby to videl na obrazovke.
Prežíva to s vami.
Aj jeho to bolí.
Láskavo a utešujúco nám hovorí:
„Neboj sa, všetko bude dobré.“
Nech už zažívame akékoľvek
trápenie alebo bolesť,
pamätajme na slová z Rimanom 8:37, 39:
„S pomocou toho, ktorý nás miluje,
v tom všetkom víťazíme
s veľkou prevahou.“
A v 39. verši píše, že nič,
absolútne nič „nás nebude môcť
oddeliť od Božej lásky,
ktorá sa prejavuje
prostredníctvom Ježiša“.
Teda radosť môžeme mať
aj napriek súženiu.
A teraz som veľmi rád, že môžem uviesť
brata Samuela Herda,
člena vedúceho zboru,
ktorý rozoberie ďalšiu časť
sympózia s názvom
„Môžeme sa radovať
napriek... ‚úzkosti‘“.
Cítili ste niekedy úzkosť?
Ak nie, nie ste ľudia,
lebo každý človek
už zažil nejakú úzkosť,
ktorú prináša život
v tomto starom svete
odpísanom na zánik.
O čom budeme hovoriť?
Okrem úzkosti máme na mysli
aj také pocity, ako je tieseň,
smútok či citová bolesť.
Aké sú príčiny
takýchto pocitov?
Je ich veľa.
Na prvom mieste sa uvádza
smrť manželského partnera.
Ďalšou príčinou je
nejaká vážna choroba alebo úraz.
Alebo strata zamestnania.
„Ako sa postarám o rodinu,
o manželku, o deti?“
A potom je tu veľmi dôležitá príčina:
keď sa niekto nemôže zúčastňovať
na službe toľko, koľko by chcel.
To je niekoľko dôvodov,
prečo prežívame úzkosť.
Ale, samozrejme,
nie sú to všetky, je ich oveľa viac.
Ale čo keby ste to zažili vy?
Ako by ste sa cítili,
keby ste zažili niečo ťažké?
Boli by ste smutní?
Je to celkom možné.
Ste skľúčení?
Niekto povie:
„Áno, som.“
Iný povie:
„Necítim žiadnu radosť,
neviem to vyjadriť,
som úplne na dne.
Opustili ma všetky sily.“
Ďalší povie:
„Najradšej by som sa
niekde skryl a tam plakal.“
To sú výstižné vyjadrenia.
Ale čo poviete,
bratia a sestry,
môžeme sa radovať,
keď prežívame úzkosť?
Z biblických príkladov vieme,
že môžeme.
A v Biblii je veľa takých príkladov.
Uvedieme si len 1 alebo 2.
Jedným z nich bol apoštol Pavol.
Radoval sa, aj keď prežíval úzkosť.
Dokázal mať radosť
aj napriek takýmto pocitom.
Ak máte poruke Bibliu,
nájdite si, prosím, 2. Korinťanom.
Prečítame si 2. Korinťanom 7:5.
Píše sa tam:
„Keď sme prišli do Macedónie,
neprinieslo nám to úľavu.
Zo všetkých strán
na nás doliehalo samé trápenie,“
a teraz si všimnite,
„zvonka boje, zvnútra obavy“ –
„zvonka boje, zvnútra obavy“.
Teda Pavol bol v ťažkej situácii.
Napriek tomu sa dokázal radovať.
Prečo to bola ťažká situácia?
Pred časom sa mal Pavol v Troade
stretnúť s Títom, ale nevyšlo to.
Nevedel o ňom vôbec nič,
nedostal od neho žiadnu správu.
Bál sa, či sa mu niečo nestalo.
Možno premýšľal,
či Títus nerieši medzi bratmi
v korintskom zbore nejaké problémy.
Chcel vedieť, čo sa deje.
Mal o svojho priateľa obavy.
Mali by sme ich aj my,
keby sme čakali od priateľa správu
a žiadna by neprišla.
Pavol bol veľmi znepokojený,
a to až do takej miery,
že naňho doľahla
úzkosť a veľká tieseň.
Uvažoval:
Ako dlho budem
ešte musieť čakať
na môjho priateľa Títa?
Dlho už nečakal.
Títus konečne
prišiel do Macedónie.
Pavol pocítil veľkú úľavu,
a keď mu Títus povedal,
že bratia a sestry v Korinte
prijali jeho rady,
urobil mu tým
„ešte väčšiu radosť“.
Tak sa to píše
v 2. Korinťanom 7:6, 7.
Takže Pavlovi
pomohol spolukresťan.
Aj nám môžu pomôcť
naši bratia a sestry.
Sme súčasťou nádherného
celosvetového bratstva,
za ktoré vďačíme
nášmu Bohu Jehovovi.
A naši bratia
sú tu vždy pre nás,
radi nám pomôžu,
nech bojujeme s čímkoľvek.
To je dôvod na radosť.
Tak ako Pavol,
aj my môžeme prežívať úzkosť.
V živote každého z nás
môžu nastať chvíle,
keď na nás doľahne tieseň.
Dôvodov na také pocity
môže byť viac.
Už sme spomínali
smrť blízkeho človeka,
možno manželského partnera.
Možno ste spolu prežili
veľa rokov.
V záhrade Eden
Jehova o manželoch povedal:
„Tí dvaja budú jedno telo.“
Tak ste to určite cítili aj vy
a váš manželský partner,
o ktorého ste prišli.
A teraz sa možno
cítite zdrvení, ste smutní,
ste nešťastní a skľúčení,
ste ubolení, ste utrápení,
jedným slovom žialite.
Ale pripomeňme si,
že máme k dispozícii 3 veci,
vďaka ktorým
si môžeme zachovať radosť
napriek rôznym skúškam,
ktoré prežívame.
Ktoré veci mám na mysli?
Prvá je náš vzťah k Jehovovi.
Dávid mal
blízky vzťah k Jehovovi.
Nájdite si 1. Samuelovu,
30. kapitolu.
Nebudeme si to celé čítať,
len krátko zhrniem
obsah prvých veršov.
Začneme 1. veršom.
Takže 1. Samuelova,
30. kapitola.
Tu čítame, že Dávidovi muži
chceli Dávida zabiť.
Prečo?
Lebo Amalekiti
vypálili mesto
a vzali do zajatia
ich ženy a deti.
Vzali aj dve
Dávidove manželky.
Dávida to veľmi zranilo
a bol vo veľkej tiesni.
Teraz si prečítajme
záver 6. verša:
„Dávid hľadal pomoc u Jehovu,
aby znovu načerpal silu.“
Tak tu je zdroj našej sily.
Silu čerpáme
od nášho Boha Jehovu,
je tu pre nás
a chce nás utešiť.
Je Bohom všetkej útechy,
tak sa to o ňom píše
v jeho Slove, Biblii.
Takže to bola prvá vec:
náš vzťah k Jehovovi.
Druhá sú naši bratia a sestry.
Naši bratia a sestry
sú pre nás veľkou oporou.
Spomeňme si na 133. žalm.
V 1. verši tohto žalmu
je napísané:
„Aké je to dobré a príjemné,
keď bratia spolu
nažívajú v jednote!“
Všetci vieme,
aký je tento výrok pravdivý.
Ale vieme aj niečo iné.
Satan Diabol
sa všemožne snaží,
aby nás odtrhol
od našich spolukresťanov.
Ako?
Napríklad väzením.
Ale aj keď sa
dostaneme do väzenia,
nie sme sami.
Ako je to možné,
keď oni sú na slobode
a my sme za mrežami?
Sme s nimi v spomienkach.
Môžete si
vytiahnuť „fotoalbum“ –
ten, ktorý máte
vo svojej hlave –
nie ozajstný, ale ten,
čo máte uložený tu.
A žite z toho,
čo tam máte nafotené.
Mám na mysli spomienky.
Spomienky sú výživa,
ktorá nám dáva silu a radosť.
Ak je niekto z vás
taký starý ako ja, potom viete,
že ľudia v našom veku
už nič iné nerobia.
Sme príliš unavení
na nejaké zážitky.
A tak žijeme zo spomienok.
Čerpáme z nich radosť.
To bola druhá vec:
naši bratia a sestry.
Tretia je nádej.
Máme nádej, že budeme
slúžiť Jehovovi po celú večnosť.
Večnosť znamená navždy.
Nikdy nekončí.
Pokračuje ďalej
a ďalej a ďalej.
Napríklad pozrite sa hore,
na nebo.
Nemá začiatok ani koniec.
Taká je večnosť.
Trvá navždy.
Predstavte si to:
keď budete žiť večne,
budete sa aj radovať večne.
Pri sledovaní
nasledujúceho videa si všimnite,
čo pomohlo
jednému manželskému páru
udržať si radosť
napriek citovej bolesti.
Keď sme sa vzali,
vedeli sme, že chceme mať deti.
A tak, keď sme zistili,
že som tehotná, boli sme nadšení.
Keď mi Becky povedala,
že je tehotná,
v tom momente
sa vo mne niečo zmenilo.
Okamžite som sa cítil ako otec.
Hneď sme začali plánovať.
Od prvej chvíle
to bol taký príval lásky.
Raz bolo Becky trochu zle,
a tak sme sa rozhodli,
že pôjdeme radšej k lekárovi.
A keď sme prišli,
urobili jej ultrazvuk.
A potom nám lekár povedal,
že dieťatku nebije srdiečko.
Bolo to hrozné.
Na ten moment...
nikdy nezabudnem.
Pretože z ničoho nič
to všetko –
vaše nádeje, sny,
všetko, čo sme robili –
je preč.
To miesto v srdci, ktoré ste si
vytvorili pre svoje dieťa,
je teraz jedna
obrovská prázdna diera.
A nedá sa ničím zaplniť.
Cítite len obrovskú prázdnotu.
Nevedeli sme, čo robiť.
Ale v ten večer
bolo zhromaždenie
a my sme tam chceli byť.
Vedeli sme, že tam pôsobí
Jehovov svätý duch
a my sme tam chceli ísť,
lebo nám bolo jasné,
že vlastnými silami
to nezvládneme.
Potrebovali sme Jehovu.
Keď sa ľudia dozvedeli,
že sme prišli o dieťa,
porozprávali mi,
čím si prešli oni.
A vďaka tomu som cítila,
že v tom nie som sama.
Jehova nám dal
aj úžasných priateľov –
priateľov, ktorí nám boli
bližší ako vlastný brat,
priateľov, ktorí vždy vedeli,
keď sme mali ťažký deň,
ktorí sa s nami modlili,
chodili s nami na prechádzky,
počúvali nás.
A viem, že to všetko
bolo od Jehovu.
Znovu získať radosť,
to trvá dlhšie.
Pri čítaní Biblie som našla
niečo, čo mi veľmi pomáha –
139. žalm.
Píše sa tam,
že neexistuje miesto,
kde by nás Jehova
nemohol nájsť
a že žiadna tma nie je
preňho príliš hlboká.
A ja som bola obklopená
takou strašnou tmou.
Keď som rozmýšľala
nad týmto textom,
veľmi mi to pomohlo.
A postupne,
pomaličky som videla,
ako mi Jehova pomáha
znova sa tešiť zo života.
Keď trpíme úzkosťou,
Jehova nám pomáha.
Preto nepodliehame
zúfalstvu.
Píše sa o tom
v 2. Korinťanom 4:8
a všimnime si
poznámku pod čiarou.
Takže 2. Korinťanom 4:8.
Tam čítame:
„Sme utláčaní
zo všetkých strán,
ale nie sme
zahnaní do kúta,
sme bezradní,
ale nie úplne
bez východiska.“
A poznámka:
„ale nezúfame“.
Jehova nás nenechá
v stave zúfalstva.
Čo z toho,
čo nám Jehova dáva,
pomáha vám osobne,
aby ste si udržali radosť
napriek úzkosti alebo
citovej bolesti, ktorú prežívate?
Je to váš vzťah k Jehovovi,
bratia a sestry, naša nádej
alebo ešte niečo iné?
Okrem toho, že sa
spoliehate na Jehovu,
vyskúšajte aj tieto
praktické návrhy:
Dbajte na zdravú stravu.
Doprajte si
dostatok odpočinku
a pravidelne cvičte.
Urobte si 2 zoznamy.
Do jedného si napíšte problémy,
ktoré môžete vyriešiť,
a do druhého problémy,
ktoré sa teraz nedajú vyriešiť.
Na tých prvých pracujte
a tie druhé nechajte na Jehovu.
Porozprávajte sa
s niektorým starším,
so zrelým spolukresťanom,
ktorý je vám blízky,
alebo s rodičmi.
Oslovte ich.
Radi vám pomôžu
a ochotne sa s vami podelia
o svoje životné skúsenosti
a poznatky.
Určite vás veľmi povzbudia,
verte tomu.
Pamätajte,
že v niektorých prípadoch
môže byť nutné
vyhľadať odbornú pomoc.
O tom hovoril aj Ježiš
v Lukášovi 5:31.
„Zdraví nepotrebujú lekára,
ale chorí.“
Tak je to tu v Biblii napísané.
Možno zistíte,
že potrebujete pomoc odborníka,
ktorý má príslušné vzdelanie.
Samozrejme, v takýchto veciach
sa musí rozhodnúť každý sám.
Radujte sa z toho,
že máte Jehovovu priazeň.
Ani na chvíľu
o tom nepochybujte.
Samozrejme, nie je ľahké
vyrovnať sa s úzkosťou
alebo s citovou bolesťou.
Nezabúdajte, že Jehova
chápe vaše ťažkosti
a bude vám pomáhať,
aby ste ich zvládli a nevzdali sa.
Keď verne vytrvávate,
máte Jehovovu priazeň
a to je jeden z najväčších
dôvodov na radosť,
aký môžeme mať.
Boh vás nikdy neopustí.
Máte jeho priazeň.
Obklopuje vás ňou
ako veľkým štítom a žehná vás.
Nech vás to napĺňa radosťou
a túto radosť si zachovajte
napriek úzkosti.
Brat Gerrit Lösch,
člen vedúceho zboru,
prednesie ďalšiu časť
tohto sympózia s názvom
„Môžeme sa radovať napriek...
‚prenasledovaniu‘“.
Kresťania boli už od
samého počiatku prenasledovaní.
Nájdite si so mnou
2. Korinťanom 11. kapitolu.
Pavol zažil prenasledovanie.
A napísal o tom
v 2. Korinťanom 11:23-25.
Tam čítame: „Sú Kristovými služobníkmi?
Odpovedám ako šialenec: Ja tým viac!
Urobil som viac práce,
častejšie som bol vo väzení,
mnohokrát ma bili
a často som bol na prahu smrti.
Od Židov som dostal
5-krát 40 rán bez jednej,
3-krát ma bili palicami,
raz ma kameňovali,
3-krát som zažil stroskotanie lode,
noc a deň som strávil
na otvorenom mori.“
O kúsok ďalej,
po vymenovaní týchto ťažkostí,
v 2. Korinťanom 12:10 napísal:
„Pre Krista s radosťou prijímam
svoje slabosti, urážky, obdobia núdze,
prenasledovania a ťažkosti.
Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“
Samozrejme, Pavol
sa v prenasledovaní nevyžíval,
ale tešil sa z toho,
čo z neho môže vzísť.
Že môže prispieť k obhájeniu Jehovu.
Nájdite si list Filipanom 1:14
a potom 18. verš.
Pri prenasledovaní
zároveň máme možnosť vidieť,
ako Jehova pomáha svojim služobníkom
a zviditeľňuje svoje meno.
Vďaka tomu môžu aj ďalší spoznať Jehovu.
V liste Filipanom 1:14, 18
Pavol napísal:
„Väčšina bratov, ktorí slúžia Pánovi,
je vďaka mojim putám smelšia
a ešte odvážnejšie a bez strachu
zvestujú Božie slovo.“
Aký bol výsledok?
Pozrime si 18. verš:
„Hlavne, že sa zvestuje o Kristovi,
či z pretvárky, alebo úprimne.
Ja sa z toho teším
a budem sa tešiť aj ďalej.“
Teda prenasledovanie nemusí oslabiť
náš vzťah k Jehovovi a našu nádej.
Môže ich posilniť.
Apoštol Pavol
v liste Rimanom 5:3, 4 napísal:
„Radujme sa aj vtedy, keď trpíme.
Vytrvalosť vedie k Božiemu schváleniu,
Božie schválenie vedie k nádeji
a nádej nevedie ku sklamaniu.“
Z toho vyplýva, že práve vďaka nádeji
znášame prenasledovanie oveľa ľahšie.
V Biblii sa slovo nádej
vyskytuje v rôznych súvislostiach.
Hovorí sa v nej o nádeji na záchranu,
čo môže znamenať duchovnú záchranu.
Nádej môže súvisieť
s prežitím Armagedonu.
Existuje nádej
na večný život v raji na Zemi.
A je aj nádej na nesmrteľnosť v nebi.
O akej nádeji hovoril Pavol
v liste Rimanom 5:3, 4?
O nádeji na život v nebi.
Pozrime sa na predchádzajúci verš.
Rimanom 5:2
v druhej časti verša sa píše:
„Radujme sa, pretože máme nádej,
že získame Božiu slávu.“
V 1. storočí mali všetci kresťania
nádej na život v nebi.
Ich nádej sa netýkala len toho,
že sa zlepšia pomery vo svete
alebo že už nebudú chorí.
Mali nádej na život v nebi.
V Kolosanom 1:3 čítame:
„Vždy, keď sa za vás modlíme,
ďakujeme Bohu.
Vďaka nádeji, ktorej naplnenie
vás čaká v nebesiach.”
A teraz sa pozrime
do listu Rimanom 8:20, 21.
Jehovovi svedkovia,
ktorí patria k veľkému zástupu,
majú nádej, že Jehova ich odmení
životom na zemi v rajských podmienkach.
A práve na túto nádej poukázal Pavol,
keď písal list Rimanom 8:20, 21:
„Tvorstvo nebolo podrobené
márnosti z vlastnej vôle,
ale z vôle toho,
ktorý ho podrobil márnosti
a zároveň predložil nádej,
že tvorstvo bude raz oslobodené
z otroctva porušenosti
a získa slávnu slobodu Božích detí.“
Ale keď v Rimanom 12:12
Pavol napísal „radujte sa z nádeje“,
mal na mysli nádej na život v nebi.
Ale to neznamená, že tieto slová
na seba nemôžu vztiahnuť aj iné ovce.
Teda každý z nás má dôvod tešiť sa.
Vyhliadky sveta sú pochmúrne,
my máme svetlú budúcnosť.
Nádeje sveta sa rúcajú,
naša nádej sa napĺňa.
Nádej sveta vychádza z naivity,
naša nádej vychádza z viery.
Nádej sveta vedie k sklamaniu,
naša nádej vedie k spokojnosti.
Nový svet je už veľmi blízko.
A to, v čo dúfame, či je to život
v nebi alebo na zemi,
sa čoskoro stane realitou
a my budeme navždy šťastní.
Teraz si spolu prečítajme
list Títovi 2:13:
„Očakávame splnenie nádhernej nádeje
a slávne zjavenie veľkého Boha
a nášho Záchrancu, Ježiša Krista.“
A podľa listu Rimanom 8:24, 25
nádej nám pomáha byť vytrvalými.
„Ak dúfame v to, čo vidíme,
už to nie je nádej.
Ale ak dúfame v to, čo ešte nevidíme,
s vytrvalosťou to očakávame,“
čítame v tých veršoch.
Nádej môže byť rôzne silná.
Ako si môžeme posilniť
alebo upevniť nádej?
Pokiaľ ide o slovo nádej,
v Biblii sa používa grécke slovo elpis.
Jeho základný význam
je „očakávanie dobrého“.
Keď Pavol v liste Rimanom 5:4
hovorí o nádeji,
vymenúva ju až po utrpení,
vytrvalosti a Božom schválení.
Teda zjavne nehovorí o prvotnej nádeji,
ktorú človek získa,
keď sa dozvie dobrú správu od Boha.
Hovorí o posilnenej nádeji,
ktorú kresťan nadobudne,
keď vytrvá v skúškach.
Keď kresťan verne vytrváva v skúškach,
je si istý, že má Božiu priazeň.
A táto istota dodáva jeho nádeji
úplne nový rozmer.
Aj my sa môžeme radovať
napriek prenasledovaniu tak ako Pavol.
Možno sa k nám správajú nepriateľsky
naši spolužiaci, kolegovia,
členovia našej rodiny
alebo ľudia v službe,
keď vláda obmedzí našu činnosť.
V Matúšovi 5:11, 12
Ježiš v kázni na vrchu
povedal tieto slová:
„Šťastní ste, keď vás ľudia urážajú,
prenasledujú a šíria o vás
zlomyseľné klamstvá za to,
že ste mojimi učeníkmi.
Tešte sa a veľmi sa radujte,
pretože máte v nebesiach veľkú odmenu.
Lebo tak prenasledovali aj prorokov,
ktorí boli pred vami.“
Teraz si pozrieme jedno video.
Všimnite si v ňom,
čo konkrétne pomohlo bratovi,
aby sa dokázal radovať
napriek prenasledovaniu.
Raz nadránom vtrhli ku mne do bytu
ruské špeciálne jednotky.
Nasadili mi putá a prehľadali byt.
Vzali ma na policajnú stanicu
na výsluch.
O 2 dni súd v mojom prípade nariadil
vyšetrovaciu väzbu.
Bál som sa, lebo som nevedel,
ako so mnou budú vo väzení zaobchádzať.
Vyšetrovateľ sa mi začal vyhrážať.
Povedal, že ak nepriznám vinu
a nedám mu mená spoluveriacich,
bude to pre mňa oveľa horšie.
Veľmi mi chýbala aj moja manželka.
Bolo to bez nej dosť ťažké.
2 mesiace som nemal
nijaký duchovný pokrm ani Bibliu.
Tak som si povedal,
že si ju urobím.
Manželka mi poslala čistý zošit
a každý deň som si doň zapísal
všetky texty, na ktoré som si spomenul.
Keď som v ňom už mal asi 500 veršov,
dostal som Bibliu.
Bol som taký duchovne vyhladovaný,
že som si ju prečítal za 4 mesiace.
Z väzenia som posielal listy
manželke a spoluveriacim.
Písal som im, čo ma pri čítaní zaujalo.
Aj oni mi posielali listy.
Vďaka nim som mal pocit, že všetci,
moja žena aj bratia a sestry,
sú tu vo väzení so mnou,
hneď vo vedľajších celách.
Cítil som, že nie som sám.
Moji bratia stoja pri mne.
Vo vyšetrovacej väzbe je človek
izolovaný od všetkých.
Ale je nemožné oddeliť
niekoho od Jehovu.
V priebehu dňa som sa
často modlil.
Ale zvlášť som sa tešil na večer.
Keď boli všetci v posteli
a svietilo iba nočné osvetlenie,
mohol som sa rozprávať s Jehovom,
koľko som len chcel.
Občas som bol v cele úplne sám.
A keď taká situácia vznikla,
vždy som ju využil.
Kľakol som si, vrúcne som sa modlil
k Jehovovi a plakal som.
To, o čom som sa modlil,
som si zapisoval na papier.
A vždy, keď Jehova niektorú moju prosbu
vypočul, odškrtol som si ju.
Cítil som, že Jehova mi je nablízku.
Cez deň som si potichu spieval
naše piesne.
Ale keď som bol sám,
spieval som z plného hrdla.
A keď sa dalo, vydával som svedectvo.
Rozoberal som s ľuďmi všetko možné –
od tetovania až po kráľa severu.
Nakoniec som zistil, že som sa
strachoval zbytočne.
Vo väzení som bol 343 dní
a neskrivil sa mi ani vlas na hlave.
Bol to najzaujímavejší rok
môjho života.
Veľa som sa naučil a pomohlo mi to byť
lepším kresťanom.
Nikdy predtým som nemal
k Jehovovi tak blízko.
Vážim si, že som mal príležitosť
takto sa zastať Jehovu.
Ste práve nejakým spôsobom
prenasledovaní?
Čo vám pomáha, aby ste sa
napriek tomu dokázali radovať?
Vzťah k Jehovovi, bratia a sestry
a nádej na život v nebi
alebo na zemi - toto všetko.
Tešme sa z toho,
že nás miluje Jehova aj naši bratia.
Ak ste práve prenasledovaní,
buďte si istí, že všetci vaši bratia,
nielen vaši priatelia, nielen bratia
a sestry vo vašom zbore,
ale na celom svete sa za vás modlia.
Pozorujú vás aj anjeli,
a ak zostávate verní, sú na vás pyšní.
Svojou vytrvalosťou
ich môžete veľmi povzbudiť.
Tak ako je na vás hrdý
Jehova, Ježiš a anjeli,
aj vaši bratia sa vami pýšia
pre vašu vytrvalosť a vieru
a tešia sa z toho, že zostávate
verní napriek prenasledovaniu.
Brat William Turner,
pomocník služobného výboru,
teraz prednesie ďalší
prejav tohto sympózia
„Môžeme sa radovať napriek... ‚hladu‘“.
Ako sa cítite,
keď zostanete bez obeda
alebo ste dlhší čas nič nejedli?
Zrejme to má vplyv na vašu náladu,
schopnosť sústrediť sa
alebo dokonca na vašu schopnosť
jasne myslieť.
Ale čo ak ste veľmi hladní,
ale nemáte žiadne jedlo?
A tento stav už trvá nejaký dlhší čas?
Presne takúto situáciu
zažil apoštol Pavol,
keď zvestoval dobrú správu.
V 2. Korinťanom 11:27 píše,
že „trpel hladom a smädom“
a „často bol bez jedla“.
Bolo to zrejme vtedy,
keď cestoval cez málo obývané oblasti
alebo cez púšte.
Možno, že zažíval hlad alebo smäd
aj preto, že prechádzal cudzím územím,
kde nikoho nepoznal
alebo kde nebolo jednoduché uživiť sa.
Pavol tiež zažil obdobie,
keď bol veľký hlad.
Tento hlad trval
viac ako tri roky
a následkom neho ľudia v Jeruzaleme
a v Judei trpeli chudobou.
Napriek tomu,
že apoštol Pavol toľkokrát zažil hlad,
je zaujímavé všimnúť si,
aký mal postoj.
V 2. Korinťanom 6:10 apoštol Pavol píše
o sebe aj o svojich spolukresťanoch,
že aj keď zažívajú trápenie,
„vždy sa radujú“.
Pavol chápal,
že keď niekto prežíva ťažké obdobie,
môže byť smutný
alebo skľúčený.
Ale ako sa dokázal tešiť,
mať skutočnú radosť,
aj keď bol hladný?
On sám o tom píše
v liste Filipanom.
Pozrime sa na to spolu.
Teda prečítame si
list Filipanom 4:11-13.
Pavol tu píše: „Nehovorím to preto,
že by som bol v núdzi.
Naučil som sa byť sebestačný
bez ohľadu na okolnosti.
Viem sa uskromniť
a viem žiť aj v blahobyte.
Naučil som sa tajomstvu, ako
byť spokojný za každých okolností:
či som sýty, alebo hladujem,
či mám hojnosť, alebo trpím núdzu.“
A tu je
tá hlavná myšlienka:
„Na všetko mám silu vďaka tomu,
ktorý ma posilňuje.“
Všimli ste si v tom 12. verši?
Pavol tu píše: „Naučil som sa tajomstvu,
ako byť spokojný za každých okolností“.
Toto tajomstvo znamená,
že sa spoliehame na Jehovu,
že nám dá všetko,
čo k životu potrebujeme,
a že s tým budeme spokojní.
A presne tak to Pavol robil.
Naučil sa byť sebestačný,
lebo nechcel nikoho zaťažovať.
Bol zameraný hlavne na službu,
a preto nemal veľa vecí.
Bol však veľmi vďačný
za bratov a sestry.
Veľmi si cenil, že mu pomáhali
a že vďaka nim mal to, čo potreboval.
Pavol sa z toho
všetkého veľa naučil.
Videl, ako sa oňho Jehova
zakaždým postaral, a preto si bol istý,
že bez ohľadu na to,
čo v živote ešte zažije,
vždy sa bude môcť spoľahnúť
na jeho pomoc.
A všimli ste si 13. verš?
Pavol tu zdôrazňuje,
že silu má od Jehovu.
Preto aj keď zažíval ťažké situácie,
dokázal byť spokojný,
zachoval si radosť
a stále sa zameriaval na službu.
Čo sa môžeme naučiť
z Pavlovho príkladu?
Môže sa stať,
že aj my niekedy zažijeme hlad.
Z rôznych dôvodov.
V krajine napríklad
môžu vypuknúť občianské nepokoje
alebo môže nastať
ekonomická kríza.
V dôsledku toho,
čo sa dnes deje,
mnohí ľudia prišli o prácu
vrátane našich bratov.
Preto sa mnohí ocitli
vo veľmi ťažkej situácii
a musia vyžiť z mála.
Niektorí zažili hlad,
pretože boli prenasledovaní.
Napríklad naši bratia,
ktorí boli v koncentračných táboroch,
mali len veľmi málo jedla.
To bola jedna
zo Satanových zbraní,
ktorou ich chcel pripraviť
o ich vernosť Jehovovi.
A niekedy to môže byť
úplne iná situácia.
Niekto sa možno presťahuje tam,
kde je potrebných viac zvestovateľov,
a možno sa musí
naučiť uskromniť.
Teda je veľa dôvodov,
prečo môžeme mať málo jedla
alebo niekedy
dokonca zažiť hlad.
To môže
byť veľmi náročné.
Môžeme cítiť
obavy, úzkosť a stres.
Čo nám vtedy
najviac pomôže?
To, že sa budeme
úplne spoliehať na Jehovu.
Vďaka tomu
si zachováme pokoj
a nebudeme si robiť
prílišné starosti o nasledujúci deň.
Jeden otec povedal,
že keď v ich krajine nastala inflácia,
každý deň
sa modlil k Bohu,
aby im dal chlieb
na ten jeden konkrétny deň.
Prosil len o to,
aby mohli prežiť.
Aj my by sme mali byť vďační za všetko,
čo nám Jehova dáva.
Otec, ktorého sme spomínali, povedal,
že raz, keď stál v rade na potraviny,
zistil, že majú už len niečo,
čo nemá rád.
Čo urobil?
Hovorí: „Nemal som to rád,
ale bolo to jedlo.
A tak sme to mali na večeru.“
Bol Jehovovi veľmi vďačný,
že majú čo jesť.
Možno teraz máme na výber veľa potravín
a jeme len to, čo máme radi.
Ale situácia
sa môže zmeniť.
Čo potom?
Budeme stále vďační?
Nie sme šťastní, že máme Boha,
ktorý sa o nás s láskou stará
a dáva nám to,
čo potrebujeme?
Samozrejme, je dôležité,
aby sme využívali všetky spôsoby,
ktorými nám Jehova pomáha.
Teraz si spolu pozrime video.
Všimnime si,
čo pomohlo jednej sestre,
aby nestratila radosť
aj napriek tomu, že zažívala hlad.
Tu vo Venezuele sme pred krízou nemali
také finančné problémy ako máme dnes.
Mohli sme ísť do obchodu a kúpiť si
toľko potravín, koľko sme chceli.
Žilo sa pokojne.
Ale pred piatimi rokmi sa situácia
začala veľmi zhoršovať.
Bolo ťažké zohnať akékoľvek potraviny,
aj tie najzákladnejšie.
Keď sme si niečo chceli kúpiť,
v obchode už nič nebolo.
Dvaja starší ma chodili navštevovať
takmer každý deň
a vždy sa ma pýtali,
koľko jedla potrebujem.
Keď som pripravovala
a rozdeľovala jedlo,
najviac ma trápilo,
či bude dosť pre moje deti.
Väčšinu jedla som vždy dala im.
Najmladší syn sa ma zvykol opýtať,
či nechcem väčšiu porciu.
Vravievala som mu,
že mi to stačí.
Ale on vždy povedal:
„To sa mi nezdá.“
Myslela som si, že mi bude stačiť,
aj keď budem jesť menej.
Ale nestačilo to.
Raz v nedeľu na zhromaždení
som sa necítila dobre,
ale vďaka Jehovovi
bola pri mne moja dcéra.
Keď som sa prebrala, povedala mi,
že som 3–krát omdlela.
Nemohla som tomu uveriť!
Bratia ma okamžite
vzali do nemocnice.
Zistili mi ťažkú podvýživu.
Bratia a sestry vymysleli,
ako mi pomôcť.
Navarili jedlo, priniesli ho
a sedeli pri mne,
kým som ho nezjedla.
Za to obdobie
som dosť schudla.
A aj keď ešte stále nevážim
toľko ako predtým,
zdravotne sa cítim veľmi dobre.
Starší sa o mňa stále zaujímajú
a to mi dodáva silu.
Nikdy som nestratila radosť.
A za to všetko
ďakujem Jehovovi!
Ďakujem mu za to,
že sa o mňa stará.
Šatí ma, živí ma a dáva mi
úžasných priateľov.
Jehova mi dáva všetko.
Všimli ste si,
čo pomohlo našej sestre?
Predovšetkým jej blízky vzťah s Jehovom.
Chápala, aké dôležité
je zostať blízko pri ňom
a chodiť na zhromaždenia.
Veľmi jej pomohli aj bratia a sestry.
A nebolo krásne,
ako sa o ňu starali starší?
Každý deň ju navštevovali,
nosili jej jedlo a uistili sa,
či sa dosť najedla.
Presne to isté pomôže aj nám.
Blízky vzťah k Jehovovi,
pomoc od našich bratov,
ako aj to, keď sa budeme
pevne držať našej nádeje.
To všetko nám pomôže udržať si
radosť aj napriek hladu.
Sme úplne presvedčení o tom,
čo Pavol píše vo Filipanom 4:12.
Jehova nám za každých okolností dá to,
čo potrebujeme.
Môžeme sa naňho vždy spoľahnúť.
Keď zažívame hlad,
je úplne prirodzené,
že si robíme starosti o seba
a o svojich blízkych.
No ako sme videli,
aj v takejto náročnej situácii
si môžeme udržať radosť.
Čo je kľúčom?
Naučiť sa tajomstvo.
Každý je rád,
keď pozná nejaké tajomstvo.
A Jehova nám rád
toto tajomstvo odhaľuje.
Ale my sa naňho musíme úplne spoliehať
a všímať si, čo všetko pre nás robí.
Jehova sa veľmi teší, keď vidí,
že jeho služobníci zostávajú verní,
majú radosť a dôverujú,
že ich nikdy neopustí!
Brat Robert Luccioni, pomocník
vydavateľského výboru,
teraz rozoberie ďalšiu časť
tohto sympózia s názvom
„Môžeme sa radovať napriek...
‚nahote‘“.
Je možné tešiť sa, aj keď človek
zažíva veľmi náročné situácie?
Už sme si ukázali, že apoštol Pavol
si zachoval radosť aj napriek súženiu,
úzkosti, prenasledovaniu a hladu.
A nepochybne vás to posilnilo,
pretože mnohí z vás
takéto veci zažívajú alebo zažili.
Ale čo keby sme prišli
o úplne všetko, čo máme –
v prírodnej katastrofe alebo vo vojne?
Môže nám pomôcť Pavlov príklad?
V kľúčovom texte tejto časti
z Rimanom 8:35 Pavol hovorí,
že nás nič, ani nahota,
nemôže oddeliť od Kristovej lásky.
A Pavol zažil aj takúto situáciu.
Prosím, otvorte si
2. Korinťanom 11:27
a všimnite si, čo tu Pavol napísal.
2. Korinťanom 11:27.
„Usilovne som
pracoval a namáhal sa,
často som v noci nespal,
trpel som hladom a smädom,
často som bol bez jedla,
v chlade a biedne oblečený,“
alebo ,v nahote‘,
poznámka pod čiarou.
Pavol nebol biedne oblečený
alebo v nahote preto, že bol lenivý.
Z Biblie vieme, že usilovne pracoval,
aby sa o seba postaral.
To, že Pavol bol v chlade
a biedne oblečený
bol dôsledok rôznych situácií,
ktoré zažil v službe.
Napríklad určite si spomeniete
na situáciu, keď sa Pavol plavil
po Stredozemnom mori
a loď v silnej búrke stroskotala.
Rozbila sa na kusy, na ktorých
sa Pavol a jeho spoločníci
napokon doplavili k brehu
a tak si zachránili život.
Je možné, že na breh
vystúpili nahí alebo skoro nahí.
Obyvatelia Malty urobili oheň, aby sa
títo stroskotanci trochu zohriali.
Viackrát ho zbičovali a z oblečenia
mu zostali len franforce.
Pri inej príležitosti utekal
len v tom, čo mal na sebe,
aby si zachránil holý život.
A v Skutkoch 16:22 čítame,
že predstavitelia mesta Filipi
prikázali, aby z Pavla strhli odev
a dali ho zbiť palicami
a potom ho hodili do väzenia.
Všetko toto nám pomáha
lepšie pochopiť Pavlove slová
v 1. Korinťanom 4:11.
1. Korinťanom 4:11.
„Až do tejto chvíle
trpíme hladom a smädom,
chodíme biedne oblečení,
hrubo s nami zaobchádzajú,
sme bez domova.“
Napriek týmto ťažkým okolnostiam,
k čomu Pavol povzbudzoval
spolukresťanov?
16. verš.
Pavol tu hovorí:
„Veľmi vás teda prosím:
napodobňujte ma.“
Pavol ich nabádal,
aby ho napodobňovali
a radovali sa aj v skúškach.
V Rimanom 12:12 čítame,
že Pavol nám hovorí:
„Radujte sa z nádeje.
Deľte sa s bratmi o to, čo potrebujú.“
Takže Pavol sa radoval a pomáhal druhým,
aj keď zažíval ťažké situácie on sám.
Mnohých našich bratov a sestry
postihli obrovské katastrofy.
Spomeniem len niektoré nedávne z nich.
Zemetrasenia v Albánsku, na Filipínach,
v Portoriku a na iných miestach.
Veľké záplavy v Kongu, Španielsku, USA.
Hurikány a tajfúny
na Bahamách a na Filipínach.
Obrovské požiare v Austrálii a v USA.
A tak by sme mohli pokračovať.
Tieto ničivé prírodné katastrofy
spôsobili, že mnohí naši bratia a sestry
museli utiecť z domu uprostred noci
len s tým, čo mali na sebe.
V mnohých prípadoch tieto katastrofy
zničili celý ich majetok.
Bolí nás to, keď počujeme takéto správy.
Drahí bratia a sestry,
ktorých postihli tieto hrozné veci,
buďte si istí, že sa za vás modlíme.
Ale aj v takýchto okolnostiach
sa nedáte pripraviť o radosť.
Vďaka čomu je to možné?
V nasledujúcom videu si všimnite,
čo pomohlo nášmu bratovi a sestre
zvládnuť obdobie, keď boli,
ako Pavol povedal, „biedne oblečení.“
Pre tých, ktorí nežijú v New Yorku
je dôležité povedať,
že život je tu veľmi rýchly.
Človek sa tomu musí
jednoducho prispôsobiť.
Darilo sa nám dobre. Boli sme spokojní,
priekopníčili sme, pracovali sme
a snažili sme sa
nejako prežiť v New Yorku.
Jedna z vecí, ktoré tu človek
neustále rieši, je bezpečnosť.
Stále musíte dávať pozor.
Ale hurikány tu nikto nikdy neriešil.
Nebolo treba sa ich báť.
Ten deň, keď prvýkrát zaznela výstraha
bol upršaný, veterný.
Keď som videl koľko vody je na
parkovisku pred domom, kde sme bývali,
začal som si uvedomovať,
že sa niečo deje.
Vyšli sme von len s vecami,
ktoré sme mali na sebe.
Bola to úplná spúšť.
Prišli sme o všetko.
Za jedinú noc.
Nikdy sme si ani len nepomysleli,
že by voda mohla zničiť náš byt
a všetky naše veci vrátane oblečenia.
Zažil som, čo to znamená byť zúfalý.
Bol som úplne na dne.
Nedokázal som myslieť na nič iné,
len čo teraz s nami bude.
V ten víkend sme mali mať zjazd,
ale ja som nemal ani kravatu,
nieto ešte sako.
V takej situácii
som nikdy predtým nebol.
Oblečenie bola samozrejmosť.
Vždy som ho mal.
Ale bratia a sestry nám podali
pomocnú ruku. Mnohými spôsobmi.
Počula som klopanie na dvere.
Bolo to v piatok.
Otvorila som a boli tam tri obleky!
Aj s topánkami!
Kúpili nám oblečenie.
Bolo to neuveriteľné.
Bratia a sestry prišli,
objali nás, dali nám obálky.
Cítili sme sa, akoby nás
Jehova obliekol do svojej lásky.
Mohli sme ísť na zjazd
a tešiť sa z duchovného pokrmu,
napriek našej ťažkej situácii.
Hoci sme prišli o všetky hmotné veci,
ďalej sme pokračovali
v priekopníckej službe.
A slúžime tak dodnes.
Jehova dal sľub.
Ak budeme na 1. miesto dávať Kráľovstvo,
všetko ostatné nám zabezpečí.
A to je môj skutočný zdroj radosti.
Bez ohľadu na to, aké ťažkosti zažijete,
aj keby ste si nemali čo obliecť,
Jehova nás nikdy neopustí.
Nikto a nič nezničí
náš vzťah k Jehovovi.
Všimli ste si, čo tomuto páru pomohlo?
Za jedinú noc prišli úplne o všetko.
Povedali, že nevedeli, čo ďalej.
Ale všimli ste si ich odhodlanie?
Brian povedal:
„Bez ohľadu na to,
aké ťažkosti zažijete,
aj keby ste si nemali čo obliecť,
nikto a nič nezničí
váš vzťah k Jehovovi.“
Boli dojatí, ako im
bratia a sestry pomáhali,
spoliehali sa na Jehovu
a pozerali sa do budúcnosti s nádejou.
Čo sa z toho môžeme naučiť?
Keď zažívame náročné situácie,
dokonca také, že prídeme o majetok
a nemáme si ani čo obliecť,
aj vtedy si môžeme zachovať radosť.
Kľúčom k tomu sú 3 veci,
o ktorých sme hovorili:
dôverný vzťah s Jehovom,
pomoc od našich spolukresťanov
a biblická nádej do budúcnosti.
Mnohí z vás pohotovo zareagujú,
keď vidia, že ich bratia
a sestry potrebujú pomoc.
Sme vám za to veľmi vďační.
Katastrof je stále viac.
A nielen to, sú čoraz ničivejšie.
A tak potreba pomáhať
našim spolukresťanom
v ťažkých situáciách
neustále rastie.
Chceme vás pochváliť
a poďakovať vám, za to čo robíte.
Niektorí z vás pomáhajú
priamo na miestach katastrof.
Napríklad po ničivom hurikáne
Dorian, ktorý zasiahol Bahamy,
naši piloti prepravili
do postihnutých oblastí
viac ako 700 dobrovoľníkov.
Ďalší pomáhate bratom a sestrám,
ktorí žijú vo vašej oblasti.
Uvediem príklad z Konga.
Mnohí zvestovatelia museli
pre občianske nepokoje
utiecť zo svojej dediny
len s tým, čo mali na sebe.
Prišli o všetok svoj majetok
a báli sa, čo bude.
Ich bratia a sestry
zo susedných zborov,
hoci sami mali málo,
im poskytli peniaze,
jedlo, oblečenie a dokonca
aj strechu nad hlavou.
V Bolívii a Venezuele
sa zbory delili o jedlo
a poskytovali potraviny
tým, ktorí nemali.
A akého úžasného
štedrého ducha prejavujete
počas tejto pandémie COVID-19!
V rámci zborov a rodín
si pomáhate s jedlom,
vzájomne si poskytujete
emocionálnu podporu
a duchovné povzbudenie.
Váš obetavý, nesebecký postoj
a štedré hmotné dary
sú požehnaním pre bratov
a sestry po celom svete.
Tento váš krásny duch
je pokorujúcou fackou Satanovi.
Prečo je to tak?
Lebo v Jóbovi 1:11 Satan obvinil
Jehovu a aj nás všetkých,
lebo tvrdil, že v skúškach
sa Jehovovi obrátime chrbtom.
Prečítajme si to.
Jób 1:11.
Satan povedal:
„Ale vystri ruku
a siahni na všetko, čo má,
a uvidíš, že ťa bude
preklínať do tváre!“
Satan si bol istý,
že keď si budeme mať vybrať
medzi majetkom
a vernosťou Jehovovi,
tak si vyberieme majetok.
Satan si bol istý,
že keď si budeme mať vybrať
medzi sebou a druhými,
vyberieme si seba.
Ako strašne sa mýlil!
A aký musí byť nahnevaný,
keď vidí, čo všetko sa dnes robí
v Jehovovej organizácii.
Tak ďalej do toho! Nech Satan zúri.
Ďalej pomáhajme svojim bratom a sestrám.
Takým konaním my sami získame radosť
a budeme zdrojom radosti aj pre nich.
Drahí bratia a sestry, kiež sme všetci
odhodlaní ďalej si udržiavať radosť.
Pomôžu nám spomínané 3 veci:
dôverný vzťah s Jehovom,
pomoc a láska našich spolukresťanov
a naša nádherná nádej do budúcnosti.
A nezabudnite, keď Jehovovi
verne slúžime aj napriek nahote
a keby sme prišli o všetok majetok,
Jehova sa z nás bude tešiť.
A to je náš najväčší dôvod na radosť.
Teraz brat Ralf Walls,
pomocník personálneho výboru,
prednesie ďalšiu časť tohto sympózia:
„Môžeme sa radovať napriek ...
‚nebezpečenstvu‘“.
Názov tohto prejavu nie je otázka.
Naopak, je to vyjadrenie istoty.
Môžeme sa radovať
aj napriek nebezpečenstvu.
Prečítajme si, aký príklad
nám v tom dal apoštol Pavol.
Udržal si radosť
aj napriek nebezpečenstvu.
V službe zažil veľa
nebezpečných situácií.
Len v jednom verši
ich vymenováva až 8.
Medzi inými spomína napríklad aj to,
že bol „ohrozovaný lupičmi“.
Keď bol v Efeze,
zrejme tam musel
bojovať v aréne
s divými zvieratami.
Pozrime sa do 2. Korinťanom 1. kapitoly
a prečítame si verše 8–11.
Začneme od 8. verša.
Pavol tu v úvode hovorí:
„Chceme, bratia, aby ste vedeli,
čím sme si prešli v provincii Ázia.“
Tieto slová napísal, keď bol
v Macedónii, teda v Európe.
A pokračuje:
„Boli sme pod obrovským tlakom,
ktorý bol nad naše sily,
a už sme strácali nádej,
že to prežijeme.
Naozaj sme si mysleli,
že sme odsúdení na smrť.
No naučilo nás to
nespoliehať sa na seba,
ale na Boha, ktorý kriesi mŕtvych.
Zachránil nás pred hroznou smrťou
a dúfame, že nás bude
zachraňovať aj naďalej.“
V 11. verši Pavol pokračuje:
„Aj vy nám môžete pomáhať tak,
že sa za nás budete vrúcne modliť.
Potom za nás budú mnohí
vzdávať vďaku za to,
ako nám Boh prejavuje priazeň,
čím odpovedá na modlitby mnohých.“
Necelý rok predtým napísal
Pavol Korinťanom svoj 1. list.
V tom čase bol v Ázii,
v meste Efez.
V 1. Korinťanom 15:32 hovorí:
„Ak som v Efeze bojoval so šelmami
ako iní ľudia, čo z toho mám?“
Teda podľa týchto slov
Pavol zrejme naozaj bojoval
s divými zvieratami v aréne.
Ale Pavlovi dávala silu
nádej na vzkriesenie.
Spomínate si,
čo v tejto súvislosti povedal?
„Naučilo nás to nespoliehať sa na seba,
ale na Boha, ktorý kriesi mŕtvych.“
Silu a povzbudenie dostával
aj od spolukresťanov.
Hovorí: „Aj vy nám môžete pomáhať tak,
že sa za nás budete vrúcne modliť.
Potom za nás budú mnohí
vzdávať vďaku za to,
ako nám Boh prejavuje priazeň,
čím odpovedá na modlitby mnohých.“
Určite aj my sme veľmi radi,
že máme v zbore našich drahých
bratov a sestry, ktorí nám
mnohými spôsobmi pomáhajú.
Ako sme čítali, Pavol
a jeho spolupracovníci
zažili počas svojej služby
„obrovský tlak“.
Dokonca už
„strácali nádej, že to prežijú“.
Čo dávalo Pavlovi silu,
aby to zvládol?
Boli to jeho drahí spolukresťania,
ktorí za ním prišli, aby mu pomohli.
A podobne je to aj dnes.
Napríklad keď príde
k nejakej prírodnej katastrofe,
naši bratia a sestry sú prví,
ktorí nám prídu na pomoc.
Pomáhajú materiálne a duchovne,
a to nielen svojim spolukresťanom,
ale aj iným ľuďom.
Dnes už kresťania nemusia bojovať
s divými zvieratami v arénach.
No keď zažívame
nejaké nebezpečenstvo,
aj my si môžeme
udržať radosť, tak ako Pavol.
A to vďaka Jehovovi.
Každému z nás sa môže stať,
že ho niekto prepadne
alebo zažije fyzický útok,
a to zvlášť v čase nepokojov.
V Biblii bolo predpovedané,
že v „posledných dňoch“
budú ľudia „divokí“
a „bez lásky k dobru“.
V nasledujúcom videu si všimnite,
čo jednej rodine pomohlo
udržať si radosť
aj napriek tomu, čo zažila.
Narodil som sa v Caracase
a bývam v mestskej štvrti Petare.
Výtržnosti a násilie sú tu
na dennom poriadku.
Žiaľ, pred niekoľkými rokmi
sme prišli o jednu priekopníčku,
ktorú zasiahla guľka.
Niečo podobné sa stalo
aj môjmu synovi.
Vo štvrti došlo k prestrelke a syna
zasiahla zablúdená guľka.
Bol na mieste mŕtvy.
Zostalo po ňom prázdno.
Bolí ma, keď prídem do jeho izby
a vidím prázdnu posteľ
a v skrini jeho veci –
topánky a obľúbené oblečenie.
Veľmi som za ním žialil.
Často som plakal.
Bolo veľmi ťažké
vyrovnať sa s tým.
Hneď ako bratia v zbore zistili,
čo sa stalo, prišli ma utešiť.
Pomohli mi s vecami,
ktoré musíte riešiť,
keď stratíte niekoho
milovaného.
Po tom všetkom som sa veľmi bál
ísť znova do služby.
Bál som sa o svoj život
a o život svojej rodiny.
Modlil som sa k Jehovovi
a On mi dal praktickú múdrosť.
To mi pomohlo ísť ďalej.
Keď niekedy rozjímam
a myslím na svojho syna,
vrátia sa mi spomienky,
znovu ma prepadne smútok
a rozplačem sa.
Ale keď mám jasne v mysli
sľub o vzkriesení,
pomáha mi to nevzdávať sa
a pokračovať v službe ďalej.
Mám veľmi rád správu o Lazarovi
a často o nej premýšľam.
Marta povedala:
„Viem, že vstane pri vzkriesení
v posledný deň“.
Tú istú dôveru v Jehovu
mám aj ja.
Viem, že môj syn vstane.
Jehova ho vzkriesi.
Keď sa stala tá strašná vec,
musím priznať, že som
na istý čas stratil radosť.
Ale neskôr, keď sa
môj žiaľ zmiernil,
nádej na vzkriesenie
mi opäť priniesla radosť.
Je to akoby mi Jehova povedal:
„Upokoj sa“.
Akoby ma potľapkal po pleci a povedal:
„Nevzdávaj sa a uvidíš ho znova.
Ostaň verný
a budete opäť spolu.“
Všimli ste si, čo tejto rodine
pomohlo udržať si radosť?
Bola to modlitba,
nádej na vzkriesenie,
pomoc od bratov a sestier
a, samozrejme, Jehovov duch.
Čo z týchto vecí pomáha vám
udržať si radosť, keď zažívate
nejaké nebezpečné situácie?
Je to váš vzťah s Jehovom,
bratia a sestry,
naša nádej
alebo niečo iné?
V týchto kritických časoch,
s ktorými je ťažké sa vyrovnať,
Jehova chce, aby sme sa tešili
na nový svet, ktorý čoskoro príde
a v ktorom už nebude
žiadne nebezpečenstvo.
Túžime, aby sa skončil
tento zlý systém,
tak ako prorok Habakuk túžil,
aby sa skončilo všetko zlo v jeho dobe.
Pozrime sa, čo napísal v 1. kapitole.
Skúste si predstaviť,
čo asi prežíval,
keď videl okolo seba
násilie, hádky a útlak.
Pýtal sa:
„Jehova, ako dlho?
Ako dlho budem kričať
o pomoc pred násilím?
Prečo ma nechávaš
pozerať sa na zlo?
Prečo pripúšťaš útlak?
Predo mnou je ničenie a násilie,
samé hádky a spory.“
Prečo? Prečo?
A ako dlho?
Opakovane kladie tieto otázky.
Ale všimnite si, čo napísal
v Habakukovi 2:3.
Prečítajme si to:
„Lebo videnie sa splní
v určenom čase,
náhli sa k svojmu koncu
a nesklame.“
A toto si dobre zapamätajme:
„Aj keby sa zdržalo, čakaj naň!
Lebo sa určite splní,
neoneskorí sa!“
Podobne ako Habakuk,
aj my úplne dôverujeme Jehovovi,
že čoskoro ukončí
všetko zlo a násilie.
Habakuk sa s dôverou
obrátil na Jehovu a prosil ho
o pomoc ako svojho
Priateľa a Otca.
Nedovolil, aby ho ovládli
negatívne pocity,
ani si nemyslel,
že on tomu rozumie najlepšie.
O všetkom, čo prežíval,
povedal Jehovovi.
To je pre nás krásny príklad!
A všimnite si, čo povedal na záver,
v Habakukovi 3:18.
Čítame tu:
„Ja budem napriek tomu
jasať v Jehovovi,
budem sa radovať
v Bohu svojej záchrany.“
Jehova, ktorý vypočúva modlitby,
nás povzbudzuje,
aby sme mu povedali
o všetkom, čo prežívame.
Tak ukážeme,
že mu dôverujeme.
Jehova neodsúdil
Habakuka za to,
že mu hovoril o svojich
negatívnych pocitoch.
Dokonca ich dal zapísať,
takže chápe, že niekedy
sa tak môžeme cítiť.
Chce, aby sme sa
vtedy k nemu modlili.
Keď to urobíme, uvidíme,
ako nám Jehova odpovie,
pocítime jeho vrúcne objatie
a budeme vedieť, čo máme robiť.
Bez ohľadu na to,
čo prežívame,
nám pomôže, aby sme sa
na veci pozerali tak ako on.
Keď Jehovovi hovoríme
o svojich najhlbších pocitoch,
ukazujeme tým,
že mu dôverujeme.
Sme šťastní, pretože vieme,
že náš milujúci Boh Jehova
nás túži oslobodiť
z každého nebezpečenstva!
Brat David Schafer,
pomocník vyučovacieho výboru,
s nami teraz rozoberie
poslednú časť tohto sympózia,
ktorá má názov: „Môžeme sa
radovať napriek ... ‚meču‘“.
Keď bol apoštol Pavol
prvýkrát uväznený v Ríme,
bolo to asi od roku 59
do roku 61 n. l.,
bol v domácom väzení
v prenajatom dome
pod neustálym dohľadom jedného vojaka.
Počas tých dvoch rokov
zvestoval každému, kto za ním prišiel.
Napísal aj list Efezanom,
Filipanom, Kolosanom, list Filemonovi
a zjavne aj list Hebrejom.
Potom bol Pavol
podľa všetkého prepustený,
mohol sa opäť venovať
svojej misionárskej činnosti.
Mohol napísať Timotejovi, ktorý slúžil
v Efeze, a Títovi, ktorý slúžil na Kréte.
Zanedlho sa však situácia zmenila.
Nero obvinil kresťanov z požiaru,
ktorý zničil veľkú časť Ríma.
A Pavol, ten sa opäť ocitá v putách.
Po desaťročiach
vernej kresťanskej služby.
Bolo to v roku 65 n. l.
Ako sa asi cítil?
To môžeme veľmi ľahko zistiť,
keď nahliadneme do 2. Timotejovi,
ktorý napísal z väzenia.
Prosím, vyhľadajme si spolu
2. Timotejovi, 4. kapitolu.
Boli vojaci, ktorí zatýkali Pavla,
ozbrojení mečmi?
Určite áno.
Pripomenuli tieto meče Pavlovi,
ako kráľ Herodes Agrippa I.
nechal popraviť Jakuba,
Jánovho brata, mečom?
Je to dosť možné.
Zo slov, ktoré si teraz
prečítame z 2. Timotejovi,
vidieť, že Pavol cítil, že sa blíži
jeho koniec, tušil, že bude popravený.
Ale vidieť z nich aj niečo iné.
Môžeme si tu všimnúť 3 veci,
ktoré Pavla pred popravou posilňovali.
Prosím, sledujte so mnou
2. Timotejovi 4:6–8:
„Ja som už vylievaný
ako tekutá obeť
a čas môjho vyslobodenia sa blíži.“
Áno, blížila sa jeho smrť,
ktorá mala nakoniec viesť k tomu,
že bude vzkriesený
do Kristovho nebeského Kráľovstva.
A 7. verš pokračuje:
„Bojoval som dobrý boj,
beh som dokončil.“
„Bojoval“ a „dokončil“ – tieto slová
jasne naznačujú, že Pavol cítil,
že jeho pozemský beh
sa blíži k víťaznému koncu.
Ďalej pokračuje:
„Vieru som zachoval.
Už je pre mňa pripravená
koruna spravodlivosti.“
A tu si môžeme všimnúť,
akú silnú nádej
prechovával apoštol Pavol.
Pokračuje slovami:
„Koruna spravodlivosti,
ktorú mi dá v ten deň za odmenu Pán,
ten spravodlivý sudca.“
Všimli ste si, aký mimoriadne silný
vzťah mal Pavol so svojím Bohom Jehovom?
Vidíte to v tých slovách?
Cítite tú neochvejnú dôveru,
že Boží Syn mu dá sľúbenú odmenu?
A potom hovorí:
„No nie iba mne, ale aj všetkým,
ktorí túžobne očakávajú jeho zjavenie.“
Pavol miloval svojich
kresťanských bratov a nezabúdal na nich.
To je to, čo pomáhalo Pavlovi
radovať sa napriek tomu,
že mu hrozila smrť – láska k bratom,
vzťah s Jehovom a jeho nádej.
Pavol určite nechcel zomrieť.
Najradšej by žil ďalej a slúžil Jehovovi
so svojimi kresťanskými
bratmi a sestrami.
Ale keď hľadel smrti do očí,
čelil jej s odvahou
a tešil sa na odmenu,
o ktorej vedel, že je preňho vyhradená.
Aj my si tak ako Pavol
môžeme zachovať radosť,
keď nám hrozí smrť.
Je to vôbec možné?
Vráťme sa k textu,
na ktorom je založené toto sympózium.
Rimanom 8:35.
Aká je odpoveď na otázky,
ktoré tu Pavol kladie?
Konkrétne otázky:
„Kto nás oddelí od Kristovej lásky?
Súženie, úzkosť alebo prenasledovanie?
Alebo hlad, nahota,
nebezpečenstvo či meč?“
Odpoveď nájdeme vo veršoch 38 a 39.
„Lebo som presvedčený, že ani smrť,
ani život, ani anjeli, ani vlády,
ani terajšie veci, ani budúce veci,
ani moci, ani výška, ani hĺbka, ani
žiadne iné stvorenie nás nebudú môcť“,
áno, ani smrť nás nebude môcť,
„oddeliť od Božej lásky,
ktorá sa prejavuje prostredníctvom
Krista Ježiša, nášho Pána.“
Ani dočasný stav neexistencie
nemôže donútiť Jehovu,
aby prestal milovať svojich služobníkov.
Zmenilo sa niečo na jeho láske
k Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi?
A ako je to so Sárou, Rebekou,
Jóbom, Mojžišom a Danielom?
A čo tí, čo zomreli vo väzeniach
alebo koncentračných táboroch
pre svoju silnú vieru?
Má aj ich Jehova stále rád?
Tým si môžeme byť istí!
A rovnako má rád
aj tie stovky bratov a sestier,
ktoré posledné mesiace
zomreli na následky COVID-u-19.
Jehova má aj naďalej rád
vašu babičku, otca alebo sestru.
Má ich vo svojej pamäti
a privedie ich späť k životu.
A práve to nám pomáha,
milí bratia a sestry,
keď nám hrozí smrť mečom,
tak ako hrozila apoštolovi Pavlovi.
V nasledujúcom videu
si, prosím, všimnime,
aké konkrétne opatrenia
od Jehovu pomohli
bratovi Baitemu Michaelovi Dugbemu,
aby sa radoval napriek tomu,
že mu hrozila smrť.
Keď sa svet okolo vás rúca
a keď je všade naokolo chaos,
jediná vec, ktorá vám zostáva,
je vzťah k Jehovovi.
Volám sa Baite Michael Dugbe.
Narodil som sa v roku 1980 v Libérii.
Vyrastal som v meste Monróvia
a pred vojnou tam bol super život.
Mal som úžasných rodičov.
Bývali sme v peknom dome
a chodili sme do dobrej školy.
Keď som mal 9 rokov,
všetko sa zo dňa na deň zmenilo.
Dostali sa k nám informácie,
že rebeli sa snažia zvrhnúť vládu.
Keď to ľudia počuli,
zmocnila sa ich panika.
Začali sa zatvárať firmy.
Prestali fungovať služby.
Nebolo osvetlenie, elektrina ani voda.
Všetko sa zastavilo.
Nasledujúcich niekoľko rokov
bolo veľmi nestabilných.
V roku 1996 sa všetko
úplne zrútilo znova.
Začala sa vojna.
Tentokrát už boli rebeli v meste.
Ľudia začali rabovať.
Všade sa strieľalo.
Rebeli boli známi tým, že mučili ľudí,
ktorí s nimi nechceli ísť bojovať.
V takejto situácii majú ľudia strach
a začínajú panikáriť.
Keď máte strach,
najlepšie, čo môžete urobiť,
je pomodliť sa k Jehovovi.
Konkrétne Jehovu poprosiť,
aby vám ukázal, čo máte robiť.
Keď sa boje zintenzívnili
a dostali sa do našej blízkosti,
už sme neboli v bezpečí,
a preto sme museli utiecť.
Napokon nás prichýlili v pobočke.
Bratia nás prijali s láskou
a postarali sa o nás.
Zabezpečili, aby sme mohli pokračovať
v duchovných činnostiach.
Keď na to spomínam,
tak som veľmi vďačný, že žijem.
Pomohli nám dve veci.
V prvom rade priateľstvo s Jehovom.
Len to vám pomôže udržať si pokoj.
A druhá vec, ktorá nám pomohla prežiť,
bola pomoc od bratov a sestier.
V takýchto ťažkých situáciách
si človek uvedomí,
ako veľmi ich potrebuje.
Veľmi ma baví práca v Bételi
v oddelení audio a video produkcie.
Mám rád bratov a sestry,
s ktorými pracujem.
Ďakujem Jehovovi za to, že som nažive
a že mu môžem slúžiť každý deň.
Toto video nám pripomína,
že život v tomto svete je veľmi krehký.
Ale všimli ste si,
čo bratovi Dugbemu pomohlo
radovať sa napriek hrozbe smrti?
Bol to jeho vzácny vzťah s Jehovom.
A boli to aj jeho kresťanskí bratia,
ktorí mu pomohli udržať si živú nádej
pomocou pravidelného štúdia,
zhromaždení a služby.
Môže sa stať, že niektorí z nás
zomrú za svoju vieru,
tak ako mnohí raní kresťania
alebo niektorí svedkovia
v novodobej histórii?
Žiaľ, áno.
V tomto svete nám nikto nezaručí,
že budeme žiť bezproblémový život.
Môže sa veľmi ľahko stať,
že zomrieme na následky choroby, nehody
alebo iných problémov
príznačných pre posledné dni.
Môže sa stať, že zomrieme
pred príchodom nového sveta,
tak ako sa to stalo
mnohým našim drahým priateľom.
Alebo zostaneme nažive
a prežijeme veľké súženie.
Či to bude tak, alebo onak,
v oboch prípadoch je nutné,
aby sme boli rozhodnutí
zostať Jehovovi verní až do konca.
Ježiš povedal: „Kto vytrvá
až do konca, bude zachránený.“
Ak by sme žili v tom, že sa určite
dožijeme príchodu nového sveta,
mohlo by sa stať,
že by sme neboli pripravení
zostať verní až po smrť,
keby na to došlo.
Podobne keby sme boli presvedčení, že
veľké súženie nepríde počas nášho života,
neboli by sme pripravení na ťažkosti,
ktoré s ním budú spojené.
Jediný spôsob, ako byť pripravení
na jednu či na druhú možnosť,
je to, že zostaneme
duchovne silní a ostražití.
„Preto bdejte,“ povedal Ježiš,
„lebo neviete,
v ktorý deň príde váš Pán.“
To je dobrá rada.
Je pre nás veľmi užitočné,
že sme si mohli podrobnejšie rozobrať
Pavlovo silné presvedčenie
vyjadrené v Rimanom 8:35.
Čo sme sa naučili v tomto sympóziu?
Ukázali sme si,
ako nás Rimanom 8:35-39 uisťuje,
že neexistuje skúška, ktorá by nás
dokázala pripraviť o Jehovovu lásku.
Vedomie, že Jehova nás
schvaľuje a miluje,
aj keď zažívame skúšky,
je kľúčom k našej radosti,
a to aj napriek súženiu, úzkosti,
prenasledovaniu, hladu, nahote,
nebezpečenstvu, meču
alebo čomukoľvek inému.
Preto si budujme stále vrúcnejší
a bližší vzťah k Jehovovi,
ktorý nás tak veľmi miluje.
Posilňujme si dôveru
v Jehovu pomocou štúdia a modlitby.
Uisťujme svoje srdce o jeho láske.
Ceňme si našich
vzácnych bratov a sestry.
Pracujme na vrúcnejších vzťahoch.
Vážme si nádej od Boha a rozjímajme
nad skutočným životom, ktorý nás čaká.
A pamätajme aj na modlitbu,
ktorá bola pod Božím vedením
zapísaná v Kolosanom 1:11.
Keď budeme dbať na rady,
o ktorých sme doteraz hovorili,
tak rovnako ako Pavol
si zachováme radosť,
nech by nás postihla
akákoľvek skúška.
Teraz si všimnime tie povzbudzujúce
slová v liste Kolosanom 1:11:
„Modlíme sa tiež, aby vám Boh,
ktorý oplýva slávnou mocou,
dal potrebnú silu.“
Vieme si vôbec predstaviť,
aká veľká je tá Božia „slávna moc“?
Nemusíme si to ani predstavovať,
lebo Božie Slovo odhaľuje,
čo Jehova vykonal a ešte vykoná
pomocou svojho svätého ducha,
tej najmocnejšej sily, aká existuje.
A prečo je nám ochotný
dať svojho svätého ducha?
Nielen preto,
aby sme situáciu znášali,
ani nám ho nedáva,
len aby sme znášali všetko,
a dokonca nielen preto,
aby sme všetko znášali trpezlivo,
ale ako hovorí ten verš,
dáva nám potrebnú silu
„všetko znášať trpezlivo
a s radosťou“.
To nás uisťuje,
že môžeme vytrvať v akejkoľvek skúške,
bez ohľadu na to,
aká je náročná, alebo ako dlho trvá,
pretože vďaka neochvejnej láske
nášho nebeského Otca
sa budeme môcť radovať
nielen teraz, ale aj večne.
Ďakujeme vám, bratia,
za vaše povzbudenie.
A hlavne ďakujeme Jehovovi,
že nám dáva to,
čo potrebujeme,
aby sme si udržali radosť.
Teraz sa môžete postaviť
a zaspievať pieseň číslo 9.
Má názov
„Jehova je náš Kráľ!“
Pieseň číslo 9.

Zjazd 2020 „Vždy sa radujte“: Nedeľa dopoludnia (1.časť)