JW subtitle extractor

Tri dni predtým ako Ježiš zomrel,
mu jeho učeníci položili otázku,
ktorá má veľký význam
aj pre nás dnes.
Spýtali sa ho: „Čo bude
znamením tvojej prítomnosti
a záveru tohto
usporiadania sveta?“
Ježiš im odpovedal, že obdobie
pred príchodom nového sveta
sa bude vyznačovať
napríklad vojnami, zemetraseniami,
hladom a epidémiami.
Potom povedal:
Týmito slovami Ježiš potvrdil,
že Noe skutočne žil
a že potopa
je skutočná historická udalosť.
Povedal tiež, že obdobie tesne
pred potopou je predobrazom obdobia,
v ktorom žijeme my dnes.
Preto je dôležité
zamýšľať sa nad tým,
čo sa dialo v Noemových dňoch
a čo sa z toho učíme.
Úvodné kapitoly 1. Mojžišovej
nám poskytujú obraz o tom,
aký bol život
niekoľko storočí pred potopou,
odkedy boli Adam s Evou
vyhnaní z raja.
Všetci hovorili jedným jazykom
a pravdepodobne
už robili aj písomné záznamy.
Postavili mesto, možno aj viac miest,
a vedeli spracúvať meď a železo.
Vyrábali hudobné nástroje –
harfy a flauty.
A keďže boli oveľa bližšie
k dokonalosti, akú mali Adam a Eva,
žili veľmi dlho,
až stovky rokov.
Ale bolo tam aj veľa zla.
Ľudia sa odvrátili od Jehovu
a následkom toho sa rozšírilo
násilie a nemravnosť.
Bolo to také zlé, že Jehova podnietil
spravodlivého Enocha,
siedmeho muža
v rodovej línii od Adama,
aby prorokoval, že Boh
nebude donekonečna tolerovať
tú skazenosť a vzburu,
ale že nad bezbožnými ľuďmi
vykoná rozsudok.
Samozrejme, bezbožným ľuďom
v Enochových dňoch sa to vôbec nepáčilo.
Nenávideli ho
a možno sa ho pokúšali zabiť.
Enoch sa nedožil splnenia toho,
čo prorokoval.
Prešlo ďalších 600 rokov
a situácia na zemi
sa ešte viac zhoršila.
Prečítajme si 1. Mojžišovu 6:1–7.
„Keď ľudí na zemi pribúdalo
a rodili sa im dcéry,
synovia pravého Boha si začali všímať,
že ľudské dcéry sú krásne,
a brali si za manželky
všetky, ktoré chceli.
A Jehova povedal:
‚Môj duch nebude trpieť
človeka naveky, lebo je hriešny.
Bude žiť ešte 120 rokov.‘
V tom čase a tiež neskôr
boli na zemi obri,
lebo synovia pravého Boha
mali styky s ľudskými dcérami
a tie im rodili synov.
Boli to povestní muži dávnych čias,
známi svojou mocou.
Jehova videl,
že ľudia na zemi sú veľmi skazení
a že všetky ich myšlienky
a túžby srdca sú stále zlé.
A Jehova ľutoval, že vytvoril
na zemi ľudí, a v srdci cítil bolesť.
Jehova povedal:
‚Zotriem z povrchu zeme ľudí,
ktorých som stvoril,
a s nimi aj domáce zvieratá,
plazy a nebeské vtáky,
lebo ľutujem,
že som ich urobil.‘“
V tom čase
si niektorí anjeli v nebi všímali,
aké sú ženy na zemi krásne,
a začali po nich žiadostivo túžiť.
Títo anjeli sa vzbúrili proti Bohu,
prišli na zem a zhmotnili sa,
aby mohli mať
s týmito ženami pohlavný styk.
Stali sa z nich skazení,
sebeckí démoni.
Možno boli šarmantní, inteligentní,
pekní a mali nadprirodzené schopnosti.
Museli byť neodolateľní, najmä pre ženy,
ktoré samy nemilovali Boha.
Niektoré ženy
si možno vzali aj násilím.
Nech už to bolo akokoľvek,
vzali si „všetky, ktoré chceli“.
Mal nejaký človek
v tom čase šancu zastaviť ich?
Tieto skazené bytosti
pripravili ľudí o ich dcéry, sestry
a možno aj manželky.
Tieto ženy otehotneli
a narodili sa im synovia.
Ale ich synovia
neboli ako ostatní chlapci.
Boli silnejší.
Boli násilnícki, agresívni a suroví.
A takí zostali až do dospelosti.
Vyrástli z nich muži,
ktorí boli mimoriadne krutí.
Boli to obri známi ako nefilim,
čo možno znamená „tí, ktorí zrážajú“.
Ľudia sa ich báli.
Tak ako ich otcovia,
ani oni nemilovali Boha
a išlo im len o to, aby sa preslávili
svojou mocou a brutalitou.
Zhmotnení anjeli
a ich násilnícki potomkovia
získali nadvládu nad svetom
a ľudia ich napodobňovali.
Jehova videl,
že ľudia sú veľmi skazení
„a že všetky ich myšlienky
a túžby srdca sú stále zlé“.
Satan si musel mädliť ruky, keď videl,
že väčšina ľudí zavrhuje Jehovu
a sú stále viac a viac skazení.
Ale v tom svete
plnom skazenosti
bol jeden muž,
ktorý bol verný Jehovovi.
Prečítajme si o ňom
v 1. Mojžišovej 6:8.
„Ale Noe našiel priazeň
v Jehovových očiach.
Toto sú udalosti z Noemovho života:
Noe bol spravodlivý človek
a na rozdiel od svojich
súčasníkov bol bezúhonný.
Noe chodil s pravým Bohom.
Časom sa Noe stal otcom 3 synov:
Sema, Chama a Jafeta.
A keď sa pravý Boh pozrel na zem,
videl, že je plná skazenosti a násilia.
Boh videl, že zem je skazená.
Všetci ľudia na zemi žili zvrátene.“
Niektorí ľudia dnes hovoria,
že Noe nikdy neexistoval
a že správa o korábe a potope
je len legenda alebo rozprávka.
Ale pisatelia Biblie vedeli,
že Noe skutočne žil
a že potopa nie je výmysel.
Zmieňujú sa o ňom dvaja proroci –
Izaiáš a Ezechiel.
Aj Ezdráš, pisateľ 1. Kroník,
a evanjelista Lukáš
ho zaradili do historických rodokmeňov,
ktoré zostavili.
Apoštoli Peter a Pavol tiež potvrdili,
že správa o potope je pravdivá.
A to najdôležitejšie svedectvo
podal sám Boží Syn.
Ježiš dosvedčil,
že Noe existoval
a že potopa sa naozaj stala.
Noe mal výnimočnú vieru.
Svet, v ktorom žil, bol skazený.
Ovládali ho zhmotnení anjeli,
ich násilnícki synovia a bezbožní ľudia.
Noe nemal také možnosti, aké máme my,
aby sme si posilňovali vieru.
Nemal Bibliu, z ktorej
by spoznával Jehovu a jeho požiadavky.
Nevedel o všetkých tých bohabojných
mužoch a ženách, ktorí žili po ňom.
A neexistoval ani žiadny zbor,
v ktorom by čerpal povzbudenie
a posilňoval si vieru.
Napriek tomu vedel toho veľa.
Vedel, čo sa stalo v záhrade Eden
a aké to malo tragické následky.
Videl, že ľudia starnú a zomierajú.
Vedel, že vstup do záhrady Eden
je uzavretý a že zem je prekliata.
Vedel o proroctve,
ktoré vyslovil jeho prastarý otec Enoch.
A vedel, že jeho otec Lámech
mu dal meno,
ktoré pravdepodobne znamená
„odpočinok“ alebo „útecha“,
pretože, ako jeho otec predpovedal,
„tento nám prinesie úľavu od našej driny
a od úmornej práce na zemi,
ktorú Jehova preklial“.
Je isté, že Noe
o týchto proroctvách uvažoval.
Ako prinesiem ľuďom úľavu?
Ako Boh zasiahne proti všetkým
tým zlým na zemi a kedy to urobí?
Noe sa modlil
a premýšľal o tom celé stáročia.
V čase, keď mal Noe
vyše 500 rokov,
bol ženatý
a mal rodinu – 3 synov.
Hoci žil v skazenom svete,
bol stále verný Bohu
a pomáhal v tom
aj svojej rodine.
Potom mu Jehova oznámil niečo,
čo ho muselo úplne ohromiť.
Pokračujme v čítaní 6. kapitoly
1. Mojžišovej od 13. verša:
„Boh povedal Noemovi:
‚Rozhodol som sa,
že vyhladím všetko živé,
lebo ľudia naplnili zem násilím.
Preto zničím ľudí a spustoším zem.
Urob si koráb zo živicového dreva.
Urobíš v korábe oddelenia
a natrieš ho zvnútra i zvonka smolou.
Má byť 300 lakťov dlhý,
50 lakťov široký a 30 lakťov vysoký.
Urobíš na ňom otvor
na prepúšťanie svetla,
ktorý má byť 1 lakeť od vrchu.
Vchod do korábu
má byť na jeho boku.
Koráb má mať prvé,
druhé a tretie podlažie.
A ja privediem na zem potopu,
aby som zničil
všetky živé tvory pod nebom,
v ktorých je dych života.
Všetko, čo je na zemi, zahynie.
A s tebou uzatváram zmluvu:
Vojdeš do korábu ty, tvoji synovia,
tvoja manželka a manželky tvojich synov.
Z každého druhu živočíchov
privedieš do korábu po jednom páre,
samca a samicu,
aby s tebou zostali nažive.
Z každého druhu vtákov,
z každého druhu domácich zvierat
a z každého druhu plazov
vojdú k tebe do korábu po páre,
aby zostali nažive.
A urob zásoby
rôznej potravy,
aby ste vy i zvieratá
mali čo jesť.‘
A Noe urobil všetko tak,
ako mu Boh prikázal.
Urobil to presne tak.“
Noe si dlho kládol otázku,
ako Jehova zasiahne proti bezbožným.
Teraz to vedel.
Príde potopa a očistí celú zem.
Vedel tiež, čo musí on
a jeho rodina robiť.
Niesol nesmiernu zodpovednosť!
Možno mal pocit, že je to nad jeho sily.
Koráb mal byť obrovský.
Teraz mu vírili v hlave nové otázky.
Bolo treba zoťať stromy, veľa stromov,
privliecť ich na stavenisko,
otesať ich a pospájať.
Ako to dokáže?
Ako zhromaždí všetky tie druhy zvierat?
Ako pripraví to množstvo zásob
pre zvieratá i pre svoju rodinu?
A čo tí bezbožní ľudia okolo neho?
Ako zareagujú?
Noe vedel, ako dopadli
spravodliví ľudia pred ním.
Ábela zabil jeho brat Kain.
A Enochovi pravdepodobne hrozilo,
že ho zabijú jeho bezbožní súčasníci,
a tak Boh milosrdne skrátil jeho život,
aby nepadol do ich rúk.
Ľuďom neunikne, čo robí,
a rýchlo sa dozvedia, prečo to robí.
Možno zaútočia, veď sú
pod vplyvom obrov a Boha sa neboja.
Ale Noe sa spoľahol na Jehovu
a pustil sa do práce.
Urobil všetko tak,
ako mu Boh prikázal.
Trvalo dlho,
kým Noe s rodinou postavili koráb,
možno 40 alebo 50 rokov.
Určite to nebolo ľahké,
ale nikde nečítame,
že by sa Noe sťažoval.
Všetka práca bola na nich.
Spomeňme si, čo povedal Ježiš –
že ľudia „si nevšímali, čo sa deje,
kým neprišla potopa
a všetkých ich nezmietla“.
Samozrejme,
ľudia si všimli, že Noe stavia koráb.
Jeho susedia sa ho určite pýtali,
prečo stavia takú gigantickú stavbu.
A Noe im vysvetľoval,
prečo ju stavia.
Ale to, čo si Noemovi
súčasníci nevšímali, bolo,
že Noe má pri stavbe korábu
Jehovovu podporu.
A nevšímali si ani to,
čo to pre nich bude znamenať.
Boli pohltení svojimi
každodennými záležitosťami:
jedli, pili, ženili sa, vydávali;
nič iné ich nezaujímalo.
Na Noema a jeho rodinu sa títo
bezbožníci pozerali ako na bláznov.
Robili si z nich posmech
a možno sa im aj vyhrážali násilím.
Nakoniec bol koráb dokončený.
Noe s rodinou
sa naň určite pozerali s hrdosťou
a spomínali na to,
ako im Boh pomáhal.
Jehova vždy vedie svojich služobníkov,
keď to potrebujú.
Teraz Jehova znovu
prehovoril k Noemovi.
Nalistujme si 7. kapitolu
a sledujme od 1. verša:
„Potom Jehova povedal Noemovi:
‚Vojdi do korábu
ty a celá tvoja rodina,
lebo vidím, že si spravodlivý
na rozdiel od tejto generácie.
Z každého čistého zvieraťa
vezmeš po 7, samca a samicu,
a z každého nečistého zvieraťa
len po 2, samca a samicu.
Aj z nebeského vtáctva
vezmeš po 7, samca a samicu,
aby mali potomstvo
a rozšírili sa po celej zemi.
Lebo už o 7 dní
zošlem na zem dážď,
ktorý bude padať
40 dní a 40 nocí,
a zmetiem z povrchu zeme každého
živého tvora, ktorého som vytvoril.‘
A Noe urobil všetko,
čo mu Jehova prikázal.“
Noe nesmel strácať čas.
Čakalo ich ešte veľa práce.
Už o 7 dní začne pršať.
Treba voviesť
do korábu množstvo zvierat,
nanosiť doň všetky zásoby.
Noe počúval a konal.
Už druhýkrát v biblickej správe čítame,
že Noe urobil všetko,
čo mu Jehova prikázal urobiť.
Pokračujme v čítaní
7. kapitoly od 6. verša:
„Noe mal 600 rokov,
keď prišla na zem potopa.
Aby unikol pred vodami potopy,
vošiel do korábu
a s ním jeho synovia,
jeho manželka a manželky jeho synov.
Zo všetkých čistých
i nečistých zvierat,
z vtáctva a zo všetkého,
čo sa hýbe na zemi,
vošli k Noemovi do korábu
v pároch, samec a samica,
tak ako mu Boh prikázal.
O 7 dní prišla na zem potopa.
V 600. roku Noemovho života,
17. dňa 2. mesiaca,
vytryskli všetky nebeské pramene
a otvorili sa nebeské stavidlá.
A dážď sa lial na zem
40 dní a 40 nocí.
V ten deň vošiel do korábu
Noe a jeho synovia
Sem, Cham a Jafet,
Noemova manželka
a 3 manželky jeho synov.
Vošli s nimi aj všetky druhy
divých a domácich zvierat,
plazov, vtákov
a okrídlených tvorov.
Všetky druhy tvorov,
v ktorých je dych života,
prichádzali k Noemovi
do korábu v pároch.
Tak ako Boh prikázal Noemovi,
do korábu vošli samec a samica
zo všetkých druhov živých tvorov.
A Jehova za ním zavrel dvere.
Pršalo 40 dní.
Voda stúpala, zdvihla koráb
a ten sa vznášal vysoko nad zemou.
A voda stúpala vyššie a vyššie
a zaplavovala všetko na zemi,
ale koráb plával na hladine.
Stúpla tak vysoko, až pokryla
všetky vysoké vrchy pod nebom.
Voda prevýšila vrchy o 15 lakťov.
Zahynuli všetky živé tvory,
ktoré sa pohybovali po zemi:
vtáctvo, domáce zvieratá,
divé zvieratá, plazy i všetci ľudia.
Zomrelo všetko,
čo bolo na súši, všetko, čo dýchalo.
Boh zahubil
všetko živé, čo bolo na zemi:
od ľudí po zvieratá,
od plazov po nebeské vtáctvo.
Všetko bolo vyhubené zo zeme.
Prežil iba Noe s rodinou
a všetko, čo s ním bolo v korábe.
Zem bola úplne zaplavená 150 dní.“
Ak si Noe lámal hlavu, ako zhromaždí
všetky tie zvieratá, teraz to už vedel.
Ony prídu k nemu.
Jehova ich privedie.
Noe ich nemusel nikde naháňať.
Zvieratá k nemu prišli,
všetky možné druhy,
z niektorých po 7, z iných po 2.
Len si predstavte,
ako do korábu prúdia húfy zvierat.
Niektoré kráčajú, iné skáču,
ďalšie sa plazia alebo kníšu.
Každému musí Noe s rodinou
nájsť v korábe miesto.
Niektoré pohladkajú
po hebkej srsti,
od iných radšej odtiahnu ruky,
aby ich nepopichali.
A tým veľkým zvieratám je lepšie
ustúpiť z cesty, aby nedošlo k úrazu.
Prilietajú aj vtáky,
sú ich celé mračná.
Koľko farieb!
Koľko pachov! A tie zvuky!
Noe s rodinou musia na seba kričať,
aby prehlušili ten hurhaj.
Keď už boli všetci vnútri,
Jehova zavrel dvere.
Predstavte si,
ako sa táto rodinka chúli k sebe.
Všetci napäto počúvajú,
kedy sa to začne.
A zrazu je to tu.
Dážď!
Spočiatku ho možno sotva počuť,
ale o chvíľu sa spustí prudký lejak.
Je to ohlušujúci rachot.
To, čo tak dlho očakávali,
teraz prišlo!
Boli unavení, vyčerpaní,
ale tej noci asi nikto z nich
veľa nenaspal.
Bol tu hukot dažďa,
museli dozrieť na zvieratá
a ako vrúcne sa modlili!
Mysleli aj na ľudí tam vonku?
Určite.
Veď ich poznali a zvestovali im.
Boli medzi nimi ich príbuzní.
To muselo byť veľmi ťažké.
Tak ako Jehovu, ani Noema
určite netešila smrť zlých.
Bolo mu ľúto,
že toľkí musia zomrieť,
ale vedel, že všetci tí ľudia
boli jasne varovaní pred tým, čo príde.
Aj keby nevideli koráb,
ktorý Noe staval, určite o ňom počuli.
Vedeli aj to, prečo ho stavia.
Ale teraz už bolo neskoro.
Jehova zavrel dvere.
Noemova rodina počúvala,
ako dážď vytrvalo bičuje koráb.
A potom prišla chvíľa,
na ktorú nikdy nezabudli –
koráb sa pohol.
Pocítili, ako sa ten drevený kolos
odlepil od zeme.
A plával.
Srdce im bilo až v hrdle.
Nerozpadne sa ich plavidlo?
Otvorme si 1. Mojžišovu 8:1
a pozrime sa, čo bolo ďalej.
„Boh však pamätal na Noema
a na všetky divé a domáce zvieratá,
ktoré s ním boli v korábe.
Zoslal na zem vietor
a voda začala klesať.
Nebeské pramene
prestali prúdiť,
nebeské stavidlá
sa zatvorili a dážď ustal.
Voda ustupovala zo zeme
a po 150 dňoch klesla natoľko,
že koráb pristál na pohorí Ararat.
Bolo to 17. dňa 7. mesiaca.
A voda ďalej klesala až do 10. mesiaca.
V 1. deň 10. mesiaca
sa objavili vrcholy hôr.
Po 40 dňoch Noe otvoril okno,
ktoré urobil na korábe,
a vypustil krkavca.
Ten odlietaval a prilietaval,
kým voda na zemi nevyschla.
Potom vypustil holubicu,
aby zistil, či voda zo zeme opadla.
Holubica nenašla miesto, kde by zosadla,
a tak sa vrátila k nemu do korábu,
lebo voda ešte pokrývala celú zem.
Noe vystrel ruku a vzal ju do korábu.
Čakal ďalších 7 dní
a znovu vypustil holubicu z korábu.
Podvečer sa k nemu holubica vrátila
a v zobáku mala
čerstvo odtrhnutý olivový list.
Tak sa Noe dozvedel,
že voda na zemi opadla.
Čakal ešte ďalších 7 dní.
Potom znovu vypustil holubicu,
ale tá sa k nemu už nevrátila.“
Celých 40 dní a 40 nocí
prenikal do korábu hukot dažďa
a potom dážď ustal.
Môžeme si predstaviť, ako Noe s rodinou
deň čo deň vyzerajú z korábu,
ale všade len samá voda.
Fúkal vietor a voda postupne klesala.
Konečne!
Po 150 dňoch, odkedy začalo pršať,
koráb dosadol na zem.
Túžobne očakávaný deň bol tu!
Mohli bez obáv vyjsť von?
Nie.
Voda musela ešte viac klesnúť.
Ale rodina mala stále plné ruky práce.
Zvieratá potrebovali starostlivosť.
Napriek tomu Noe s rodinou
iste túžili vyjsť von,
tešiť sa zo slobody,
cítiť pevnú pôdu pod nohami.
Museli byť trpezliví.
Predstavme si,
ako sa spolu rozprávajú
a plánujú, čo budú robiť,
keď vyjdú z korábu.
Prešlo ďalších 73 dní.
Teraz už videli vrcholky hôr.
Prišiel už čas vyjsť von?
Noe skúmavo hľadel z okna.
Spomedzi vtákov vybral krkavca,
vypustil ho von, ale vždy sa vrátil.
Potom Noe
namiesto krkavca vybral holubicu.
Aj tá odletela a priletela,
lebo nenašla miesto, kde by zosadla.
O týždeň ju Noe vypustil znovu.
Vrátila sa s olivovým listom v zobáku.
O 7 dní ju vypustil opäť.
Ale tentoraz sa už nevrátila.
Čo bolo ďalej?
Píše sa o tom
v 1. Mojžišovej 8. kapitole.
Čítajme od 13. verša:
„V 601. roku Noemovho života,
v 1. deň 1. mesiaca,
zem už nebola pod vodou.
Noe sa pozrel z otvoru na streche korábu
a videl, že povrch zeme obsychá.
V 27. deň 2. mesiaca
už bola zem suchá.
Vtedy Boh povedal Noemovi:
‚Vyjdi z korábu ty, tvoja manželka,
tvoji synovia i manželky tvojich synov.
Vyveď aj všetky živočíchy:
vtáctvo, zvieratá
a všetko, čo sa plazí po zemi,
aby napĺňali zem,
boli plodné a množili sa.‘
A tak Noe vyšiel z korábu
a s ním jeho synovia,
jeho manželka
a manželky jeho synov.
Z korábu vyšli podľa svojich rodov
aj všetky živočíchy,
plazy a vtáctvo,
všetko, čo sa pohybuje po zemi.
Potom Noe postavil oltár Jehovovi,
vzal niektoré z čistých zvierat
a z čistých vtákov
a obetoval na ňom zápalné obete.
Jehova zacítil príjemnú vôňu
a Jehova si povedal v srdci:
‚Už nikdy neprekľajem zem
za to, čo robí človek,
lebo ľudské srdce
je odmalička naklonené k zlému.
Už nikdy nezničím všetko živé,
ako som to urobil.
Odteraz na zemi
nikdy neprestane sejba a žatva,
chlad a teplo,
leto a zima, deň a noc.‘“
Keď sa holubica nevrátila,
Noe odstránil časť strechy korábu.
Teraz videl, že väčšina zeme už obschla.
Je možné, že sa mu naskytol pohľad
na takú zeleň a kvitnúcu krásu,
akú pred potopou nikdy nevidel,
lebo zem bola prekliata.
Ale Noe čakal na Jehovov pokyn.
A ten prišiel.
Jehova prikázal:
„Vyjdi z korábu.“
Konečne!
Museli byť od radosti celí bez seba!
Veď v korábe strávili 370 dní.
Predstavme si ich,
ako vychádzajú z korábu.
Smejú sa, nadychujú sa
čerstvého vzduchu
a tešia sa na život
v nových podmienkach.
Aj zvieratá sa hrnú von
a rozchádzajú sa na všetky strany.
S niektorými z nich sa možno
len ťažko lúčili, ale boli šťastní.
Už tam neboli žiadni zhmotnení anjeli,
žiadni obri, žiadni zlí ľudia.
Akí museli byť Jehovovi vďační!
Noe nestrácal čas.
Postavil oltár
a obetoval na ňom Jehovovi
a Jehova jeho obeť prijal.
Uistil Noema a jeho rodinu,
že už nikdy viac
nezničí všetko živé ako teraz.
Ale urobil ešte niečo.
Uzavrel s Noemom
a jeho synmi zmluvu
a dal im znamenie,
ktoré vídavame aj dnes.
Dozvedáme sa o tom
v 1. Mojžišovej 9. kapitole.
Začnime 8. veršom:
„Potom Boh povedal
Noemovi a jeho synom:
‚Uzatváram zmluvu
s vami i s vašimi potomkami
a s každým živočíchom,
ktorý s vami vyšiel z korábu:
s vtáctvom,
s domácimi zvieratami
a s divými zvieratami,
so všetkými zvieratami na zemi.
Uzatváram s vami túto zmluvu:
Vody potopy
už nikdy nezničia všetko živé.
Už nepríde potopa,
ktorá by zničila zem.‘
A Boh dodal:
‚Po všetky budúce generácie
bude trvať zmluva,
ktorú uzatváram s vami a so všetkými
živými tvormi, ktoré sú s vami.
Potvrdzujem ju týmto znamením:
Dávam do oblakov dúhu
a bude znamením zmluvy
medzi mnou a zemou.
Keď zahalím zem oblakmi
a objaví sa v nich dúha,
spomeniem si na svoju zmluvu,
ktorá je medzi mnou a vami
a všetkými živými tvormi.
A potopa už nikdy
nezničí všetko živé.
Keď sa v oblakoch objaví dúha,
pozriem sa na ňu
a spomeniem si
na večnú zmluvu medzi mnou
a všetkými živými
tvormi na zemi.‘“
Jehova dal naozaj
nádherné znamenie!
Každá dúha mala pripomínať
Bohu i človeku sľub,
že potopa sa už nezopakuje.
Noe a jeho rodina museli byť unesení
pohľadom na prvú dúhu a jej farby:
červenú, oranžovú, žltú,
zelenú, modrú, tmavomodrú a fialovú.
Môžeme si byť istí,
že potopa už nikdy nebude.
Ale to neznamená,
že Jehova bude trpieť zlo navždy.
Prečítajme si slová apoštola Petra.
Otvorme si 2. Petra 2:5.
Peter tu píše:
Dnes žijeme vo svete,
ktorý pripomína svet pred potopou.
Je plný násilia a ľudia robia také veci,
ktoré Jehova nenávidí.
Zamestnávajú ich každodenné
záležitosti a vôbec si nevšímajú,
že to, čo oznamujeme,
je posolstvo záchrany.
Tí, ktorí sa posmievajú
Božiemu ľudu, hovoria:
„Kde je tá jeho
sľúbená prítomnosť?
Veď všetko zostáva tak,
ako to bolo na začiatku stvorenia.“
Sú úplne vedľa.
Jehova skoncoval so zlom
v Noemových dňoch
a skoncuje s ním znovu.
Ale tak ako vtedy,
aj teraz budú verní zachránení.
Biblia nás uisťuje:
„Jehova vie oslobodiť
zo skúšky ľudí, ktorí sú mu oddaní,
a nespravodlivých ponechať,
aby boli zničení v deň súdu.“
Jehova premení zem na raj,
tak ako si pôvodne predsavzal.
V raji budú žiť iba dobrí ľudia.
Nebude tam nikto,
kto by sa búril proti Bohu.
A čo vzbúrenci spomedzi anjelov?
Keď v Noemových dňoch
potopa zaplavila zem,
vzbúrení anjeli sa odhmotnili
a vrátili sa do duchovnej ríše,
ale s hanbou.
Títo skazení démoni však ovplyvňujú
celé ľudstvo k zlému až do našich čias.
Ale keď Jehova zasiahne,
zbaví démonov a ich vládcu, Satana,
všetkej moci nad ľuďmi.
V Božom Slove čítame:
Viera podnietila Noema
poslúchať Jehovu.
Vďaka tomu on
a jeho rodina prežili potopu.
Noe prežil dlhý život,
až 950 rokov.
Ale keď bude tento verný muž vzkriesený,
bude mať úžasnú vyhliadku žiť večne.
Ak budeme mať takú vieru ako Noe
a budeme poslúchať Jehovu,
Jehova bude
aj naším Priateľom
a toto priateľstvo
môže pretrvať navždy!

Noe – mal vieru, a preto poslúchal Boha
- 

Noe – mal vieru, a preto poslúchal Boha

Tri dni predtým ako Ježiš zomrel,
mu jeho učeníci položili otázku,
ktorá má veľký význam
aj pre nás dnes.
Spýtali sa ho: „Čo bude
znamením tvojej prítomnosti
a záveru tohto
usporiadania sveta?“
Ježiš im odpovedal, že obdobie
pred príchodom nového sveta
sa bude vyznačovať
napríklad vojnami, zemetraseniami,
hladom a epidémiami.
Potom povedal:
Týmito slovami Ježiš potvrdil,
že Noe skutočne žil
a že potopa
je skutočná historická udalosť.
Povedal tiež, že obdobie tesne
pred potopou je predobrazom obdobia,
v ktorom žijeme my dnes.
Preto je dôležité
zamýšľať sa nad tým,
čo sa dialo v Noemových dňoch
a čo sa z toho učíme.
Úvodné kapitoly 1. Mojžišovej
nám poskytujú obraz o tom,
aký bol život
niekoľko storočí pred potopou,
odkedy boli Adam s Evou
vyhnaní z raja.
Všetci hovorili jedným jazykom
a pravdepodobne
už robili aj písomné záznamy.
Postavili mesto, možno aj viac miest,
a vedeli spracúvať meď a železo.
Vyrábali hudobné nástroje –
harfy a flauty.
A keďže boli oveľa bližšie
k dokonalosti, akú mali Adam a Eva,
žili veľmi dlho,
až stovky rokov.
Ale bolo tam aj veľa zla.
Ľudia sa odvrátili od Jehovu
a následkom toho sa rozšírilo
násilie a nemravnosť.
Bolo to také zlé, že Jehova podnietil
spravodlivého Enocha,
siedmeho muža
v rodovej línii od Adama,
aby prorokoval, že Boh
nebude donekonečna tolerovať
tú skazenosť a vzburu,
ale že nad bezbožnými ľuďmi
vykoná rozsudok.
Samozrejme, bezbožným ľuďom
v Enochových dňoch sa to vôbec nepáčilo.
Nenávideli ho
a možno sa ho pokúšali zabiť.
Enoch sa nedožil splnenia toho,
čo prorokoval.
Prešlo ďalších 600 rokov
a situácia na zemi
sa ešte viac zhoršila.
Prečítajme si 1. Mojžišovu 6:1–7.
„Keď ľudí na zemi pribúdalo
a rodili sa im dcéry,
synovia pravého Boha si začali všímať,
že ľudské dcéry sú krásne,
a brali si za manželky
všetky, ktoré chceli.
A Jehova povedal:
‚Môj duch nebude trpieť
človeka naveky, lebo je hriešny.
Bude žiť ešte 120 rokov.‘
V tom čase a tiež neskôr
boli na zemi obri,
lebo synovia pravého Boha
mali styky s ľudskými dcérami
a tie im rodili synov.
Boli to povestní muži dávnych čias,
známi svojou mocou.
Jehova videl,
že ľudia na zemi sú veľmi skazení
a že všetky ich myšlienky
a túžby srdca sú stále zlé.
A Jehova ľutoval, že vytvoril
na zemi ľudí, a v srdci cítil bolesť.
Jehova povedal:
‚Zotriem z povrchu zeme ľudí,
ktorých som stvoril,
a s nimi aj domáce zvieratá,
plazy a nebeské vtáky,
lebo ľutujem,
že som ich urobil.‘“
V tom čase
si niektorí anjeli v nebi všímali,
aké sú ženy na zemi krásne,
a začali po nich žiadostivo túžiť.
Títo anjeli sa vzbúrili proti Bohu,
prišli na zem a zhmotnili sa,
aby mohli mať
s týmito ženami pohlavný styk.
Stali sa z nich skazení,
sebeckí démoni.
Možno boli šarmantní, inteligentní,
pekní a mali nadprirodzené schopnosti.
Museli byť neodolateľní, najmä pre ženy,
ktoré samy nemilovali Boha.
Niektoré ženy
si možno vzali aj násilím.
Nech už to bolo akokoľvek,
vzali si „všetky, ktoré chceli“.
Mal nejaký človek
v tom čase šancu zastaviť ich?
Tieto skazené bytosti
pripravili ľudí o ich dcéry, sestry
a možno aj manželky.
Tieto ženy otehotneli
a narodili sa im synovia.
Ale ich synovia
neboli ako ostatní chlapci.
Boli silnejší.
Boli násilnícki, agresívni a suroví.
A takí zostali až do dospelosti.
Vyrástli z nich muži,
ktorí boli mimoriadne krutí.
Boli to obri známi ako nefilim,
čo možno znamená „tí, ktorí zrážajú“.
Ľudia sa ich báli.
Tak ako ich otcovia,
ani oni nemilovali Boha
a išlo im len o to, aby sa preslávili
svojou mocou a brutalitou.
Zhmotnení anjeli
a ich násilnícki potomkovia
získali nadvládu nad svetom
a ľudia ich napodobňovali.
Jehova videl,
že ľudia sú veľmi skazení
„a že všetky ich myšlienky
a túžby srdca sú stále zlé“.
Satan si musel mädliť ruky, keď videl,
že väčšina ľudí zavrhuje Jehovu
a sú stále viac a viac skazení.
Ale v tom svete
plnom skazenosti
bol jeden muž,
ktorý bol verný Jehovovi.
Prečítajme si o ňom
v 1. Mojžišovej 6:8.
„Ale Noe našiel priazeň
v Jehovových očiach.
Toto sú udalosti z Noemovho života:
Noe bol spravodlivý človek
a na rozdiel od svojich
súčasníkov bol bezúhonný.
Noe chodil s pravým Bohom.
Časom sa Noe stal otcom 3 synov:
Sema, Chama a Jafeta.
A keď sa pravý Boh pozrel na zem,
videl, že je plná skazenosti a násilia.
Boh videl, že zem je skazená.
Všetci ľudia na zemi žili zvrátene.“
Niektorí ľudia dnes hovoria,
že Noe nikdy neexistoval
a že správa o korábe a potope
je len legenda alebo rozprávka.
Ale pisatelia Biblie vedeli,
že Noe skutočne žil
a že potopa nie je výmysel.
Zmieňujú sa o ňom dvaja proroci –
Izaiáš a Ezechiel.
Aj Ezdráš, pisateľ 1. Kroník,
a evanjelista Lukáš
ho zaradili do historických rodokmeňov,
ktoré zostavili.
Apoštoli Peter a Pavol tiež potvrdili,
že správa o potope je pravdivá.
A to najdôležitejšie svedectvo
podal sám Boží Syn.
Ježiš dosvedčil,
že Noe existoval
a že potopa sa naozaj stala.
Noe mal výnimočnú vieru.
Svet, v ktorom žil, bol skazený.
Ovládali ho zhmotnení anjeli,
ich násilnícki synovia a bezbožní ľudia.
Noe nemal také možnosti, aké máme my,
aby sme si posilňovali vieru.
Nemal Bibliu, z ktorej
by spoznával Jehovu a jeho požiadavky.
Nevedel o všetkých tých bohabojných
mužoch a ženách, ktorí žili po ňom.
A neexistoval ani žiadny zbor,
v ktorom by čerpal povzbudenie
a posilňoval si vieru.
Napriek tomu vedel toho veľa.
Vedel, čo sa stalo v záhrade Eden
a aké to malo tragické následky.
Videl, že ľudia starnú a zomierajú.
Vedel, že vstup do záhrady Eden
je uzavretý a že zem je prekliata.
Vedel o proroctve,
ktoré vyslovil jeho prastarý otec Enoch.
A vedel, že jeho otec Lámech
mu dal meno,
ktoré pravdepodobne znamená
„odpočinok“ alebo „útecha“,
pretože, ako jeho otec predpovedal,
„tento nám prinesie úľavu od našej driny
a od úmornej práce na zemi,
ktorú Jehova preklial“.
Je isté, že Noe
o týchto proroctvách uvažoval.
Ako prinesiem ľuďom úľavu?
Ako Boh zasiahne proti všetkým
tým zlým na zemi a kedy to urobí?
Noe sa modlil
a premýšľal o tom celé stáročia.
V čase, keď mal Noe
vyše 500 rokov,
bol ženatý
a mal rodinu – 3 synov.
Hoci žil v skazenom svete,
bol stále verný Bohu
a pomáhal v tom
aj svojej rodine.
Potom mu Jehova oznámil niečo,
čo ho muselo úplne ohromiť.
Pokračujme v čítaní 6. kapitoly
1. Mojžišovej od 13. verša:
„Boh povedal Noemovi:
‚Rozhodol som sa,
že vyhladím všetko živé,
lebo ľudia naplnili zem násilím.
Preto zničím ľudí a spustoším zem.
Urob si koráb zo živicového dreva.
Urobíš v korábe oddelenia
a natrieš ho zvnútra i zvonka smolou.
Má byť 300 lakťov dlhý,
50 lakťov široký a 30 lakťov vysoký.
Urobíš na ňom otvor
na prepúšťanie svetla,
ktorý má byť 1 lakeť od vrchu.
Vchod do korábu
má byť na jeho boku.
Koráb má mať prvé,
druhé a tretie podlažie.
A ja privediem na zem potopu,
aby som zničil
všetky živé tvory pod nebom,
v ktorých je dych života.
Všetko, čo je na zemi, zahynie.
A s tebou uzatváram zmluvu:
Vojdeš do korábu ty, tvoji synovia,
tvoja manželka a manželky tvojich synov.
Z každého druhu živočíchov
privedieš do korábu po jednom páre,
samca a samicu,
aby s tebou zostali nažive.
Z každého druhu vtákov,
z každého druhu domácich zvierat
a z každého druhu plazov
vojdú k tebe do korábu po páre,
aby zostali nažive.
A urob zásoby
rôznej potravy,
aby ste vy i zvieratá
mali čo jesť.‘
A Noe urobil všetko tak,
ako mu Boh prikázal.
Urobil to presne tak.“
Noe si dlho kládol otázku,
ako Jehova zasiahne proti bezbožným.
Teraz to vedel.
Príde potopa a očistí celú zem.
Vedel tiež, čo musí on
a jeho rodina robiť.
Niesol nesmiernu zodpovednosť!
Možno mal pocit, že je to nad jeho sily.
Koráb mal byť obrovský.
Teraz mu vírili v hlave nové otázky.
Bolo treba zoťať stromy, veľa stromov,
privliecť ich na stavenisko,
otesať ich a pospájať.
Ako to dokáže?
Ako zhromaždí všetky tie druhy zvierat?
Ako pripraví to množstvo zásob
pre zvieratá i pre svoju rodinu?
A čo tí bezbožní ľudia okolo neho?
Ako zareagujú?
Noe vedel, ako dopadli
spravodliví ľudia pred ním.
Ábela zabil jeho brat Kain.
A Enochovi pravdepodobne hrozilo,
že ho zabijú jeho bezbožní súčasníci,
a tak Boh milosrdne skrátil jeho život,
aby nepadol do ich rúk.
Ľuďom neunikne, čo robí,
a rýchlo sa dozvedia, prečo to robí.
Možno zaútočia, veď sú
pod vplyvom obrov a Boha sa neboja.
Ale Noe sa spoľahol na Jehovu
a pustil sa do práce.
Urobil všetko tak,
ako mu Boh prikázal.
Trvalo dlho,
kým Noe s rodinou postavili koráb,
možno 40 alebo 50 rokov.
Určite to nebolo ľahké,
ale nikde nečítame,
že by sa Noe sťažoval.
Všetka práca bola na nich.
Spomeňme si, čo povedal Ježiš –
že ľudia „si nevšímali, čo sa deje,
kým neprišla potopa
a všetkých ich nezmietla“. 
Samozrejme,
ľudia si všimli, že Noe stavia koráb.
Jeho susedia sa ho určite pýtali,
prečo stavia takú gigantickú stavbu.
A Noe im vysvetľoval,
prečo ju stavia.
Ale to, čo si Noemovi
súčasníci nevšímali, bolo,
že Noe má pri stavbe korábu
Jehovovu podporu.
A nevšímali si ani to,
čo to pre nich bude znamenať.
Boli pohltení svojimi
každodennými záležitosťami:
jedli, pili, ženili sa, vydávali;
nič iné ich nezaujímalo.
Na Noema a jeho rodinu sa títo
bezbožníci pozerali ako na bláznov.
Robili si z nich posmech
a možno sa im aj vyhrážali násilím.
Nakoniec bol koráb dokončený.
Noe s rodinou
sa naň určite pozerali s hrdosťou
a spomínali na to,
ako im Boh pomáhal.
Jehova vždy vedie svojich služobníkov,
keď to potrebujú.
Teraz Jehova znovu
prehovoril k Noemovi.
Nalistujme si 7. kapitolu
a sledujme od 1. verša:
„Potom Jehova povedal Noemovi:
‚Vojdi do korábu
ty a celá tvoja rodina,
lebo vidím, že si spravodlivý
na rozdiel od tejto generácie.
Z každého čistého zvieraťa
vezmeš po 7, samca a samicu,
a z každého nečistého zvieraťa
len po 2, samca a samicu.
Aj z nebeského vtáctva
vezmeš po 7, samca a samicu,
aby mali potomstvo
a rozšírili sa po celej zemi.
Lebo už o 7 dní
zošlem na zem dážď,
ktorý bude padať
40 dní a 40 nocí,
a zmetiem z povrchu zeme každého
živého tvora, ktorého som vytvoril.‘
A Noe urobil všetko,
čo mu Jehova prikázal.“
Noe nesmel strácať čas.
Čakalo ich ešte veľa práce.
Už o 7 dní začne pršať.
Treba voviesť
do korábu množstvo zvierat,
nanosiť doň všetky zásoby.
Noe počúval a konal.
Už druhýkrát v biblickej správe čítame,
že Noe urobil všetko,
čo mu Jehova prikázal urobiť.
Pokračujme v čítaní
7. kapitoly od 6. verša:
„Noe mal 600 rokov,
keď prišla na zem potopa.
Aby unikol pred vodami potopy,
vošiel do korábu
a s ním jeho synovia,
jeho manželka a manželky jeho synov.
Zo všetkých čistých
i nečistých zvierat,
z vtáctva a zo všetkého,
čo sa hýbe na zemi,
vošli k Noemovi do korábu
v pároch, samec a samica,
tak ako mu Boh prikázal.
O 7 dní prišla na zem potopa.
V 600. roku Noemovho života,
17. dňa 2. mesiaca,
vytryskli všetky nebeské pramene
a otvorili sa nebeské stavidlá.
A dážď sa lial na zem
40 dní a 40 nocí.
V ten deň vošiel do korábu
Noe a jeho synovia
Sem, Cham a Jafet,
Noemova manželka
a 3 manželky jeho synov.
Vošli s nimi aj všetky druhy
divých a domácich zvierat,
plazov, vtákov
a okrídlených tvorov.
Všetky druhy tvorov,
v ktorých je dych života,
prichádzali k Noemovi
do korábu v pároch.
Tak ako Boh prikázal Noemovi,
do korábu vošli samec a samica
zo všetkých druhov živých tvorov.
A Jehova za ním zavrel dvere.
Pršalo 40 dní.
Voda stúpala, zdvihla koráb
a ten sa vznášal vysoko nad zemou.
A voda stúpala vyššie a vyššie
a zaplavovala všetko na zemi,
ale koráb plával na hladine.
Stúpla tak vysoko, až pokryla
všetky vysoké vrchy pod nebom.
Voda prevýšila vrchy o 15 lakťov.
Zahynuli všetky živé tvory,
ktoré sa pohybovali po zemi:
vtáctvo, domáce zvieratá,
divé zvieratá, plazy i všetci ľudia.
Zomrelo všetko,
čo bolo na súši, všetko, čo dýchalo.
Boh zahubil
všetko živé, čo bolo na zemi:
od ľudí po zvieratá,
od plazov po nebeské vtáctvo.
Všetko bolo vyhubené zo zeme.
Prežil iba Noe s rodinou
a všetko, čo s ním bolo v korábe.
Zem bola úplne zaplavená 150 dní.“
Ak si Noe lámal hlavu, ako zhromaždí
všetky tie zvieratá, teraz to už vedel.
Ony prídu k nemu.
Jehova ich privedie.
Noe ich nemusel nikde naháňať.
Zvieratá k nemu prišli,
všetky možné druhy,
z niektorých po 7, z iných po 2.
Len si predstavte,
ako do korábu prúdia húfy zvierat.
Niektoré kráčajú, iné skáču,
ďalšie sa plazia alebo kníšu.
Každému musí Noe s rodinou
nájsť v korábe miesto.
Niektoré pohladkajú
po hebkej srsti,
od iných radšej odtiahnu ruky,
aby ich nepopichali.
A tým veľkým zvieratám je lepšie
ustúpiť z cesty, aby nedošlo k úrazu.
Prilietajú aj vtáky,
sú ich celé mračná.
Koľko farieb!
Koľko pachov! A tie zvuky!
Noe s rodinou musia na seba kričať,
aby prehlušili ten hurhaj.
Keď už boli všetci vnútri,
Jehova zavrel dvere.
Predstavte si,
ako sa táto rodinka chúli k sebe.
Všetci napäto počúvajú,
kedy sa to začne.
A zrazu je to tu.
Dážď!
Spočiatku ho možno sotva počuť,
ale o chvíľu sa spustí prudký lejak.
Je to ohlušujúci rachot.
To, čo tak dlho očakávali,
teraz prišlo!
Boli unavení, vyčerpaní,
ale tej noci asi nikto z nich
veľa nenaspal.
Bol tu hukot dažďa,
museli dozrieť na zvieratá
a ako vrúcne sa modlili!
Mysleli aj na ľudí tam vonku?
Určite.
Veď ich poznali a zvestovali im.
Boli medzi nimi ich príbuzní.
To muselo byť veľmi ťažké.
Tak ako Jehovu, ani Noema
určite netešila smrť zlých.
Bolo mu ľúto,
že toľkí musia zomrieť,
ale vedel, že všetci tí ľudia
boli jasne varovaní pred tým, čo príde.
Aj keby nevideli koráb,
ktorý Noe staval, určite o ňom počuli.
Vedeli aj to, prečo ho stavia.
Ale teraz už bolo neskoro.
Jehova zavrel dvere.
Noemova rodina počúvala,
ako dážď vytrvalo bičuje koráb.
A potom prišla chvíľa,
na ktorú nikdy nezabudli –
koráb sa pohol.
Pocítili, ako sa ten drevený kolos
odlepil od zeme.
A plával.
Srdce im bilo až v hrdle.
Nerozpadne sa ich plavidlo?
Otvorme si 1. Mojžišovu 8:1
a pozrime sa, čo bolo ďalej.
„Boh však pamätal na Noema
a na všetky divé a domáce zvieratá,
ktoré s ním boli v korábe.
Zoslal na zem vietor
a voda začala klesať.
Nebeské pramene
prestali prúdiť,
nebeské stavidlá
sa zatvorili a dážď ustal.
Voda ustupovala zo zeme
a po 150 dňoch klesla natoľko,
že koráb pristál na pohorí Ararat.
Bolo to 17. dňa 7. mesiaca.
A voda ďalej klesala až do 10. mesiaca.
V 1. deň 10. mesiaca
sa objavili vrcholy hôr.
Po 40 dňoch Noe otvoril okno,
ktoré urobil na korábe,
a vypustil krkavca.
Ten odlietaval a prilietaval,
kým voda na zemi nevyschla.
Potom vypustil holubicu,
aby zistil, či voda zo zeme opadla.
Holubica nenašla miesto, kde by zosadla,
a tak sa vrátila k nemu do korábu,
lebo voda ešte pokrývala celú zem.
Noe vystrel ruku a vzal ju do korábu.
Čakal ďalších 7 dní
a znovu vypustil holubicu z korábu.
Podvečer sa k nemu holubica vrátila
a v zobáku mala
čerstvo odtrhnutý olivový list.
Tak sa Noe dozvedel,
že voda na zemi opadla.
Čakal ešte ďalších 7 dní.
Potom znovu vypustil holubicu,
ale tá sa k nemu už nevrátila.“
Celých 40 dní a 40 nocí
prenikal do korábu hukot dažďa
a potom dážď ustal.
Môžeme si predstaviť, ako Noe s rodinou
deň čo deň vyzerajú z korábu,
ale všade len samá voda.
Fúkal vietor a voda postupne klesala.
Konečne!
Po 150 dňoch, odkedy začalo pršať,
koráb dosadol na zem.
Túžobne očakávaný deň bol tu!
Mohli bez obáv vyjsť von?
Nie.
Voda musela ešte viac klesnúť.
Ale rodina mala stále plné ruky práce.
Zvieratá potrebovali starostlivosť.
Napriek tomu Noe s rodinou
iste túžili vyjsť von,
tešiť sa zo slobody,
cítiť pevnú pôdu pod nohami.
Museli byť trpezliví.
Predstavme si,
ako sa spolu rozprávajú
a plánujú, čo budú robiť,
keď vyjdú z korábu.
Prešlo ďalších 73 dní.
Teraz už videli vrcholky hôr.
Prišiel už čas vyjsť von?
Noe skúmavo hľadel z okna.
Spomedzi vtákov vybral krkavca,
vypustil ho von, ale vždy sa vrátil.
Potom Noe
namiesto krkavca vybral holubicu.
Aj tá odletela a priletela,
lebo nenašla miesto, kde by zosadla.
O týždeň ju Noe vypustil znovu.
Vrátila sa s olivovým listom v zobáku.
O 7 dní ju vypustil opäť.
Ale tentoraz sa už nevrátila.
Čo bolo ďalej?
Píše sa o tom
v 1. Mojžišovej 8. kapitole.
Čítajme od 13. verša:
„V 601. roku Noemovho života,
v 1. deň 1. mesiaca,
zem už nebola pod vodou.
Noe sa pozrel z otvoru na streche korábu
a videl, že povrch zeme obsychá.
V 27. deň 2. mesiaca
už bola zem suchá.
Vtedy Boh povedal Noemovi:
‚Vyjdi z korábu ty, tvoja manželka,
tvoji synovia i manželky tvojich synov.
Vyveď aj všetky živočíchy:
vtáctvo, zvieratá
a všetko, čo sa plazí po zemi,
aby napĺňali zem,
boli plodné a množili sa.‘
A tak Noe vyšiel z korábu
a s ním jeho synovia,
jeho manželka
a manželky jeho synov.
Z korábu vyšli podľa svojich rodov
aj všetky živočíchy,
plazy a vtáctvo,
všetko, čo sa pohybuje po zemi.
Potom Noe postavil oltár Jehovovi,
vzal niektoré z čistých zvierat
a z čistých vtákov
a obetoval na ňom zápalné obete.
Jehova zacítil príjemnú vôňu
a Jehova si povedal v srdci:
‚Už nikdy neprekľajem zem
za to, čo robí človek,
lebo ľudské srdce
je odmalička naklonené k zlému.
Už nikdy nezničím všetko živé,
ako som to urobil.
Odteraz na zemi
nikdy neprestane sejba a žatva,
chlad a teplo,
leto a zima, deň a noc.‘“
Keď sa holubica nevrátila,
Noe odstránil časť strechy korábu.
Teraz videl, že väčšina zeme už obschla.
Je možné, že sa mu naskytol pohľad
na takú zeleň a kvitnúcu krásu,
akú pred potopou nikdy nevidel,
lebo zem bola prekliata.
Ale Noe čakal na Jehovov pokyn.
A ten prišiel.
Jehova prikázal:
„Vyjdi z korábu.“
Konečne!
Museli byť od radosti celí bez seba!
Veď v korábe strávili 370 dní.
Predstavme si ich,
ako vychádzajú z korábu.
Smejú sa, nadychujú sa
čerstvého vzduchu
a tešia sa na život
v nových podmienkach.
Aj zvieratá sa hrnú von
a rozchádzajú sa na všetky strany.
S niektorými z nich sa možno
len ťažko lúčili, ale boli šťastní.
Už tam neboli žiadni zhmotnení anjeli,
žiadni obri, žiadni zlí ľudia.
Akí museli byť Jehovovi vďační!
Noe nestrácal čas.
Postavil oltár
a obetoval na ňom Jehovovi
a Jehova jeho obeť prijal.
Uistil Noema a jeho rodinu,
že už nikdy viac
nezničí všetko živé ako teraz.
Ale urobil ešte niečo.
Uzavrel s Noemom
a jeho synmi zmluvu
a dal im znamenie,
ktoré vídavame aj dnes.
Dozvedáme sa o tom
v 1. Mojžišovej 9. kapitole.
Začnime 8. veršom:
„Potom Boh povedal
Noemovi a jeho synom:
‚Uzatváram zmluvu
s vami i s vašimi potomkami
a s každým živočíchom,
ktorý s vami vyšiel z korábu:
s vtáctvom,
s domácimi zvieratami
a s divými zvieratami,
so všetkými zvieratami na zemi.
Uzatváram s vami túto zmluvu:
Vody potopy
už nikdy nezničia všetko živé.
Už nepríde potopa,
ktorá by zničila zem.‘
A Boh dodal:
‚Po všetky budúce generácie
bude trvať zmluva,
ktorú uzatváram s vami a so všetkými
živými tvormi, ktoré sú s vami.
Potvrdzujem ju týmto znamením:
Dávam do oblakov dúhu
a bude znamením zmluvy
medzi mnou a zemou.
Keď zahalím zem oblakmi
a objaví sa v nich dúha,
spomeniem si na svoju zmluvu,
ktorá je medzi mnou a vami
a všetkými živými tvormi.
A potopa už nikdy
nezničí všetko živé.
Keď sa v oblakoch objaví dúha,
pozriem sa na ňu
a spomeniem si
na večnú zmluvu medzi mnou
a všetkými živými
tvormi na zemi.‘“
Jehova dal naozaj
nádherné znamenie!
Každá dúha mala pripomínať
Bohu i človeku sľub,
že potopa sa už nezopakuje.
Noe a jeho rodina museli byť unesení
pohľadom na prvú dúhu a jej farby:
červenú, oranžovú, žltú,
zelenú, modrú, tmavomodrú a fialovú.
Môžeme si byť istí,
že potopa už nikdy nebude.
Ale to neznamená,
že Jehova bude trpieť zlo navždy.
Prečítajme si slová apoštola Petra.
Otvorme si 2. Petra 2:5.
Peter tu píše:
Dnes žijeme vo svete,
ktorý pripomína svet pred potopou.
Je plný násilia a ľudia robia také veci,
ktoré Jehova nenávidí.
Zamestnávajú ich každodenné
záležitosti a vôbec si nevšímajú,
že to, čo oznamujeme,
je posolstvo záchrany.
Tí, ktorí sa posmievajú
Božiemu ľudu, hovoria:
„Kde je tá jeho
sľúbená prítomnosť?
Veď všetko zostáva tak,
ako to bolo na začiatku stvorenia.“
Sú úplne vedľa.
Jehova skoncoval so zlom
v Noemových dňoch
a skoncuje s ním znovu.
Ale tak ako vtedy,
aj teraz budú verní zachránení.
Biblia nás uisťuje:
„Jehova vie oslobodiť
zo skúšky ľudí, ktorí sú mu oddaní,
a nespravodlivých ponechať,
aby boli zničení v deň súdu.“
Jehova premení zem na raj,
tak ako si pôvodne predsavzal.
V raji budú žiť iba dobrí ľudia.
Nebude tam nikto,
kto by sa búril proti Bohu.
A čo vzbúrenci spomedzi anjelov?
Keď v Noemových dňoch
potopa zaplavila zem,
vzbúrení anjeli sa odhmotnili
a vrátili sa do duchovnej ríše,
ale s hanbou.
Títo skazení démoni však ovplyvňujú
celé ľudstvo k zlému až do našich čias.
Ale keď Jehova zasiahne,
zbaví démonov a ich vládcu, Satana,
všetkej moci nad ľuďmi.
V Božom Slove čítame:
Viera podnietila Noema
poslúchať Jehovu.
Vďaka tomu on
a jeho rodina prežili potopu.
Noe prežil dlhý život,
až 950 rokov.
Ale keď bude tento verný muž vzkriesený,
bude mať úžasnú vyhliadku žiť večne.
Ak budeme mať takú vieru ako Noe
a budeme poslúchať Jehovu,
Jehova bude
aj naším Priateľom
a toto priateľstvo
môže pretrvať navždy!


-