JW subtitle extractor

Dnešný denný text
hovorí o pohostinnosti.
Ako vieme, k pohostinnosti
patrí štedré dávanie.
Všimnime si komentár.
Je tam jedna silná myšlienka.
Píše sa tu: „Pohostinnosť je jedným
z najlepších liekov proti osamelosti.“
Cítil si sa niekedy úplne osamelý?
Osamelosť bolí.
Môžeme sa tak cítiť,
aj keď je okolo nás veľa ľudí.
Niekto raz napísal:
„Samota je príjemná.
Osamelosť nie.“
Ďalší sa vyjadril, že osamelosť
je ako „stáť v daždi
a vidieť nad sebou len samé mraky“.
Jedna sestra povedala,
že byť osamelý je ako
„padať do hlbokej priepasti“.
Čím viac sa prepadáte,
tým je všetko čiernejšie.
Takže ako bojovať
proti osamelosti?
Čo robiť, aby sme sa
vyšplhali z tej priepasti
a rozohnali mraky,
ktoré sú nad nami?
Ako sme čítali,
kľúčom je pohostinnosť –
byť štedrý, dávať.
To je jeden z najlepších
liekov proti osamelosti.
Prečo je to tak?
Potvrdzujú to 3 biblické zásady,
ktoré si teraz rozoberieme.
Prvú nájdeme v Skutkoch 20:35.
Pozrime sa na ňu spoločne.
Keď si ju budeme čítať,
všimnime si, čo je nám tu sľúbené.
Čítame tu: „Vo všetkom
som vám dal príklad,
že máte usilovne pracovať
a pomáhať slabým
a pritom pamätať
na slová Pána Ježiša:
‚Viac šťastia je v dávaní
ako v prijímaní.‘“
Je to veľmi jednoduché.
Keď dávame, sme šťastní.
Apoštol Pavol tu cituje Ježiša.
Ježiš tu nehovorí, že máme dávať,
keď budeme šťastní
alebo preto, že sme šťastní.
Povedal, že keď budeme dávať,
budeme šťastní.
Teda aj keby sme sa do toho donútili,
hoci by sme na to nemali chuť,
výsledkom bude šťastie.
Veda len potvrdila to,
čo Ježiš už dávno vedel.
Zistilo sa, že pri dávaní sa nám
v mozgu vylučujú endorfíny,
ktoré navodzujú pocit
spokojnosti a pohody.
Takže po prvé,
keď dávame, sme šťastní.
Druhá zásada alebo sľub
je v Hebrejom 13:16.
Všimnite si, čo nám dávanie prinesie.
Píše sa tu: „Nezabúdajte
konať dobro a deliť sa o to, čo máte,
lebo také obete sa Bohu páčia.“
Takže keď dávame, veľmi nás to
s Jehovom zbližuje, páči sa mu to.
Je rád, keď druhým
prejavujeme pohostinnosť.
A k čomu ho to potom podnecuje?
Zamyslime nad Pavlovými slovami
z Filipanom 4:18, 19.
Pavol tu Filipanov chváli.
Chváli ich za to, že k nemu
boli štedrí a že mu pomohli.
A hneď vzápätí im hovorí,
že Jehova „úplne uspokojí
všetky ich potreby“.
Teda dávanie
nás s Jehovom zbližuje.
Cení si nás za to.
A sľubuje nám,
že nám dá všetko,
čo budeme potrebovať,
a to aj z citovej stránky.
No možno si hovoríte:
Je síce pravda, že keď dávam
a som pohostinný, cítim sa lepšie.
Ale po čase som znova osamelý.
Znamená to, že tá zásada
v mojom prípade neplatí?
Nie. Spomeňme si,
čo povedal Ježiš
v Matúšovi 6:25, 33.
Povedal, aby sme si
nerobili starosti
„o to, čo budeme jesť
alebo čo budeme piť“.
Lebo Jehova nám to dá,
a to v správny čas.
Veríme tomu.
Ale chápeme to tak,
že keď sme napríklad hladní,
sme v náročnej situácii
a Jehova sa o nás postará,
že už hladní nikdy nebudeme?
Nie, o pár hodín
sme hladní znova.
Čo sa z toho učíme?
Jehova nám dá to,
čo potrebujeme,
vtedy, keď to potrebujeme.
A rovnako je to
s citovými potrebami.
Jehova nám nesľubuje,
že už nikdy nebudeme
osamelí alebo smutní.
Ale uisťuje nás,
že ak budeme dávať,
ak budeme pohostinní,
postará sa, aby sme mali
všetko, čo potrebujeme,
a boli šťastní a spokojní.
To je ten druhý sľub.
Dávanie nás zblíži s Jehovom
a on sa o nás bude
s láskou starať.
Tretiu zásadu nájdeme
v Lukášovi 6:38.
Lukáš 6:38.
Jehova nám tu sľubuje,
že vždy dostaneme
viac než dáme.
Čítame tu:
„Dávajte a ľudia
budú dávať vám.
Nasypú vám do lona
dobrú mieru,
natlačenú, utrasenú, vrchovatú.
Lebo akou mierou meriate,
takou odmerajú vám.“
Takže Jehova sa postará,
aby sme vždy dostali
viac, než dáme.
A my tomu veríme.
Ale asi každý z nás
mal už niekedy pocit,
že len dáva, dáva,
či už v rodine,
zbore, alebo inde,
a nič sa mu nevracia späť.
Tak ako to je?
Funguje to alebo nie?
Ježiš vedel,
že sa to môže stať.
No všimnime si,
čo presne povedal:
„Dávajte a ľudia
budú dávať vám.“
Nemusia to byť tí,
ktorým sme niečo dali my.
Čítame:
„Akou mierou meriate,
takou (oni, čiže ľudia)
odmerajú vám.“
Poučenie?
Môžeme si byť istí,
že ak budeme dávať,
ak budeme povzbudzovať
našich bratov a sestry,
ak budeme pohostinní,
Jehova sa postará,
aby sa nám to všetko vrátilo.
On si už nájde cestu,
aby nás požehnal
a dal nám silu pokračovať.
No dokazuje to aj prax?
Určite!
Rád by som vám
porozprával o tom,
čo zažila sestra,
ktorú nazveme Lýdia.
Bola slobodná
a slúžila ako priekopníčka.
Aj keď občas nemala svoj deň,
ako sa nám to všetkým stáva,
bola známa svojou
štedrosťou a pohostinnosťou.
Vždy doma niečo zorganizovala,
často k sebe pozvala
celú zvestovateľskú skupinku,
aby sme sa u nej
pred službou naraňajkovali.
A veľa toho robila
aj pre vekovo starších v zbore.
No neskôr Lýdii zistili rakovinu.
Veľmi ju to zobralo,
musela podstúpiť aj operáciu.
Upadla do takej hlbokej depresie,
že starší, bratia a sestry v zbore
a aj jej priatelia uvažovali,
či sa z nej niekedy vôbec dostane.
Na jednej
pastierskej návšteve
jej dvaja starší
prečítali Lukáša 6:38.
Presne ten verš,
ktorý sme si rozoberali.
A pripomenuli jej,
aká bola štedrá a pohostinná
a akú jej to robilo radosť.
Súhlasila s tým, no povedala,
že teraz chce byť sama,
že nezvládne mať okolo seba ľudí.
Títo dvaja bratia ju potom
láskavo povzbudili,
aby sa o to veľa modlila
a prinútila sa opäť dávať,
hoci len pár mesiacov.
Chceli, aby to vyskúšala,
a ona to urobila.
Zrazu boli mraky preč
a Lýdia bola taká ako predtým.
Ubehlo už veľa rokov.
Aj teraz Lýdia občas nemá
svoj deň, tak ako my všetci,
no znovu je šťastná
a naplno slúži Jehovovi.
Čo sa z toho učíme?
Pohostinnosť – štedrosť a dávanie –
je jedným z najlepších liekov
na osamelosť a depresiu.
Ak budeme dávať, Jehova
nám sľubuje, že sa nám to vráti.
Jehovovi nikdy nemôžeme
dať viac, než on dáva nám.
Potvrďme si to príbehom
z 2. Kroník, 25. kapitoly.
Pozrime si to spolu.
Druhá Kroník 25,
začneme od 5. verša.
Hovorí sa tu
o judskom kráľovi Amaciahovi.
Má 25 rokov
a čaká ho vojna proti Edomcom.
V 5. verši čítame,
že zhromaždil Júdejcov
a zistil, že má „300 000
vycvičených bojovníkov“.
Ale zdá sa mu to málo,
a tak v 6. verši čítame,
že si z Izraela najíma
100 000 bojovníkov
„za 100 talentov striebra“.
V 7. verši za ním prichádza prorok
a hovorí mu, aby tých 100 000
izraelských bojovníkov poslal späť,
lebo „Jehova nie je s Izraelom“.
„Postačí ti tých 300 000,
lebo ja budem s tebou.“
Ale keď sa pozrieme do 9. verša,
vidíme, že kráľ sa pýta:
„A čo moje peniaze? Už som to zaplatil!“
Dá sa to pochopiť,
nešlo o nejaké drobné.
Podľa dodatku B14
vzadu v našej Biblii
by tých 100 talentov striebra
malo dnes hodnotu
asi 1,5 milióna dolárov.
Kráľ dal za vojakov veľa peňazí
a teraz mu prorok hovorí,
aby ich poslal preč.
Ale všimnime si krásne uistenie,
ktoré je v ďalšej časti 9. verša.
Dobre zapadá do našej témy.
Prorok tu kráľa upokojuje:
„Jehova ti môže dať oveľa viac.“
Netráp sa, Jehova
ti môže dať oveľa viac.
Jehovu v dávaní
nikdy neprekonáš.
Poďme si to teraz zhrnúť.
Jehova nám sľubuje,
že ak budeme
pohostinní, štedrí,
budeme druhým dávať,
budeme šťastní.
Sľubuje nám, že nám dá
všetko, čo potrebujeme
aj v citovom ohľade,
a podnieti druhých,
aby nám dali viac,
než sme my kedy dali iným.
Preto buďme pohostinní,
buďme štedrí,
rozdávajme sa druhým.
Zakaždým, keď to urobíme,
rozptýlime temné mraky,
ktoré sú nad nami,
a dostaneme oveľa viac,
ako sme dali.

Robert Luccioni: „Nezabúdajte na pohostinnosť“ (Hebr. 13:2)