JW subtitle extractor

Hral som v sérii A,
čo je najvyššia liga v Taliansku.
Dostal som sa
aj do talianskej reprezentácie.
Najprv som hral za dorast
a neskôr som sa stal členom
mužského národného tímu.
Keď ste v niečom dobrý,
baví vás to,
a keď ešte zoberiete
do úvahy tie peniaze...
Mama s otcom
boli Jehovovi svedkovia
a aj môj starší brat bol svedok.
V určitom období
som sa cítil rozpoltený.
Bolo to vtedy, keď som
pravdu začal brať vážnejšie.
Už to pre mňa nebola
len „rodinná“ záležitosť.
Začalo to vo mne horieť.
Najskôr to bol len plamienok,
ale stále rástol.
Časom som svoj život zasvätil Jehovovi,
ale s basketbalom som neskončil.
Myslím, teda nie myslím, ale viem,
že som Jehovovi nedával
to najlepšie – svoju energiu.
Na 1. mieste u mňa bola práca
a až potom duchovné veci.
Presne naopak.
Ospravedlňoval som si to tým,
že nehrám len
pre zábavu, živí ma to.
Chápal som,
že je to časovo náročné,
ale hovoril som si:
„Športovci zas idú
skôr do dôchodku.“
Čím viac som miloval Jehovu,
tým viac sa to vo mne bilo.
Veľmi mi pomohol krajský dozorca,
ktorý slúžil v našom kraji.
Poznal som ho už od detstva.
Keď sme sa
po nejakom čase znova stretli,
prvá vec, na čo sa ma opýtal, bola:
„Si spokojný s tým, čo robíš?“
Jednoduchá otázka,
ale zaťal ňou do živého.
Som veľmi vďačný za to,
koľko času
mi aj s manželkou venovali.
Boli veľmi vyťažení,
no aj v deň voľna
alebo večer po nabitom dni
si na mňa vždy vedeli nájsť čas.
Neskôr som viackrát menil tím
a veľa som sa sťahoval,
a tak ma v úvodzovkách
zverili ďalším dvom rodinám.
Boli veľmi obetaví.
Trávili so mnou čas
a vôbec ma neodsudzovali
za to, čomu sa venujem.
Keď sme sa rozprávali o basketbale,
nehovorili mi, čo mám urobiť.
Rozhodnutie, či skončím
s profesionálnou kariérou alebo nie,
som musel urobiť ja sám.
To, čo so mnou
nakoniec pohlo, bol ich život.
Dávali mi skvelý príklad,
mali správne priority.
A videl som, že sú šťastní.
To mi pomohlo.
To, že som mohol
sledovať, ako žijú,
mi dalo viac než tisíc slov.
Pomohli mi zamyslieť sa,
čo od života vlastne chcem.
S basketbalom som začal v 1995
a v apríli 2008 som odohral
svoj posledný zápas.
Urobil som hrubú čiaru
a sekol s tým.
Neľutujem to.
Akurát si niekedy hovorím:
„Škoda, že som to neurobil skôr,
že som na to nemal odvahu.“
Mal som úžasnú možnosť slúžiť
2,5 roka ako pravidelný priekopník.
Potom som dostal podnet,
aby som si vypísal prihlášku do Bételu.
Na moje prekvapenie ma prijali
a 5 rokov som slúžil v talianskej pobočke.
A o niekoľko mesiacov po tom,
čo som odišiel z Bételu,
som bol pozvaný do školy
pre zvestovateľov Kráľovstva.
Bola to krása!
Basketbal je skvelý šport,
napínavý, vie človeka úplne pohltiť,
ale neprináša pravé šťastie.
Aj vo svete môžete robiť niečo,
čo vás bude do určitej miery napĺňať.
Ale vždy je to niečo za niečo.
Kým som to pochopil,
nejaký čas to trvalo.
Teraz dávam Jehovovi to najlepšie
a som skutočne šťastný.
No stále som v tíme.
Je to veľký tím
a všetci hráme za Jehovu.
Tento tím má jasný a krásny cieľ
a jeho výhra je istá.

Samuele Podestà: Teraz hrám za lepší tím