JW subtitle extractor

Moja mama sa narodila
v roku 1922 v Bulharsku.
Začiatkom 50. rokov
sme z Nemecka emigrovali do USA.
Naším domovom sa stal New York,
a práve tu mama spoznala pravdu.
Bolo to prvýkrát,
čo som otvorila Bibliu.
Našla som si 21. kapitolu Zjavenia.
Najviac na mňa zapôsobilo,
keď som si prečítala,
že už nebudú choroby,
smútok ani smrť.
Už nikdy.
Každý, kto spozná pravdu, chce,
aby sa ju dozvedela aj jeho rodina.
Veľmi som im chcela
povedať o pravde,
aby aj oni vedeli,
vďaka čomu môžu získať
život bez ťažkostí,
chorôb a smrti.
Veľmi túžila po tom,
aby boli naše publikácie
preložené aj do bulharčiny.
Mala možnosť rozprávať sa
s bratmi v Brooklyne
a ponúkla im, že by mohla preložiť
niektoré publikácie do bulharčiny.
Bratia s tým súhlasili, a tak začala
prekladať niektoré letáky.
Bulharsko bolo v tom čase
komunistickou krajinou
a bolo za železnou oponou.
Publikácie o Biblii a Bohu
boli neprijateľné a zakázané.
Nemohli ste ich len tak poslať,
a tak jediná možnosť, ako ich
tam dostať, bolo ich prepašovať.
A naša rodina bola jednou z tých,
ktoré sa na to podujali.
Do Bulharska sme cestovali vlakom.
Vždy sme tam išli s množstvom batožiny,
pretože sme tam zostávali 2,5 mesiaca.
To bola naša letná dovolenka.
Do kufrov sme na rôzne miesta
dali naše publikácie.
Cestovanie do krajiny,
kde boli naše
publikácie zakázané,
bolo nebezpečné
a mohli sme z toho mať
vážne problémy.
Vedeli, že máme
nejaké publikácie.
Mali sme letáky.
Mama si uvedomila,
že nás budú prehľadávať.
Rýchlo sme povyberali letáky,
ktoré sme mali poskrývané...
... a dali sme ich
do jedného malého kufríka.
A tie, ktoré sa tam nezmestili,
pretože neboli zložené,
sme si dali pod kabáty,
tak aby ich nebolo vidieť.
Celý čas som premýšľala nad tým,
ako tie publikácie skryť.
Keby ich našli, mohli by sme mať
z toho naozaj veľké problémy.
Keď nám prehľadávali batožinu,
všetko nám úplne rozhádzali
a nechali to tak.
Mame zrazu napadlo, že sa ich opýta:
„Môžem ísť a upratať si tie veci,
ktoré ste mi rozhádzali?“
A oni na to: „Môžete.“
A tak som letáky, ktoré som mala
v ruke pod kabátom,
dala do kufra, ktorý už prehľadali.
Posledná vec,
ktorú ešte neprehľadali,
bol môj malý kufor.
No niekto z nich povedal:
„Ten je taký malý,
že v ňom určite nič nebude.“
A proste nám ho vrátil.
Jeden z policajtov,
ktorý nám prehľadával batožinu,
bol veľmi nervózny,
lebo vedel, že niečo máme,
ale nedokázal to nájsť.
O pár rokov raz mama
cestovala do Bulharska sama.
No na hraniciach u nej našli
naše publikácie a zatkli ju.
Dali ju do väzenia a každý deň
ju 2 týždne alebo aj viac vypočúvali.
No bulharská vláda nakoniec
zmenila názor a rozhodla,
že ju ako občianku iného štátu
jednoducho vyhostí z krajiny.
Moja mama je stále
veľmi horlivá –
chodí na zhromaždenia,
pripravuje sa na ne,
číta si Bibliu
a veľmi rada sa rozpráva
o dobrej správe s druhými.
Pravda mi pomáha každú
jednu minútu v mojom živote.
Chcem ešte využiť
posledné sily, ktoré mám,
aby som druhým povedala
o úžasnom Božom zámere.

Maria Kaloyanoffová: „Boha musíme poslúchať viac ako ľudí“