JW subtitle extractor

Mottom tohto prejavu
je 2. Korinťanom 1:3, 4.
Utešovať a upokojovať
potrebujeme už odmalička.
Určite si nepamätáte,
keď ste prvýkrát plakali,
lebo vám niečo chýbalo
alebo ste chceli ísť na ruky.
Ale asi si pamätáte,
kedy ste potrebovali
utešiť naposledy.
A mnohí to zrejme
potrebujú práve teraz.
A niet sa čo čudovať.
V Žalme 90:10
sa život nedokonalého človeka
opisuje takto:
Náš život je plný trápenia, problémov,
sklamania a smútku z mnohých príčin.
Niektoré sú bežné, lebo postihujú
každého nedokonalého človeka –
choroba, staroba, smrť blízkeho.
Potom sú tu ťažkosti,
ktoré nepostihujú úplne každého –
nehody, ekonomické ťažkosti,
rozpad manželstva,
prírodné katastrofy, zločiny,
občianske nepokoje
či vojenské konflikty.
Ďalšie problémy vyplývajú z toho,
že sme Jehovovi svedkovia –
život v nábožensky rozdelenej rodine,
prenasledovanie, väzenie,
výsmech v škole či v práci.
Alebo niekto z rodiny či kamarát
prestane slúžiť Jehovovi.
Podporu potrebujú aj tí,
čo vážne zhrešili a vrátili sa do zboru.
Videli sme, že problémov
je viac ako dosť,
a bez ohľadu na to,
s čím práve bojujeme,
útechu a povzbudenie
potrebuje každý z nás.
A platí to všade na svete.
V 1. Petra 5:9 sa píše,
„že rovnako trpia
vaši bratia na celom svete“.
A v 6. a 7. verši sa píše aj to,
u koho môžeme načerpať silu.
Čítame tam:
Jehova nás vždy vie
utešiť najlepšie.
Mojžiš bol presvedčený,
že Jehova ho bude
podporovať a posilňovať,
nech sa deje čokoľvek.
S istotou napísal slová
v 5. Mojžišovej 33:27.
Keď sme na dne
a nedokážeme sa vzchopiť,
Jehova nás starostlivo pridvihne
a pomôže nám
znovu sa postaviť na nohy.
Žalmisti opakovane
ďakovali Jehovovi za to,
ako sa o nás nežne stará
a utešuje nás.
Vidíme to napríklad
v Žalme 94:19.
A podobná myšlienka
je v Rimanom 15:4.
Nech nám robí starosti
čokoľvek,
vždy sa v Biblii nájde verš,
ktorý nám pomôže.
V knihe Biblické verše
pre každodenný život
je heslo „Negatívne pocity“.
Nájdete tam nielen verše,
ktoré nás uisťujú,
že Jehovovi na nás záleží,
ale aj príklady
ľudí z biblických čias,
ktorí prechádzali
niečím podobným ako vy,
a ako im Jehova pomohol.
Asi najlepší spôsob,
ako načerpať silu u Jehovu,
je priamo ho poprosiť o pomoc.
V 145. žalme kráľ Dávid
chválil Jehovu za to,
že vypočúva modlitby.
Prečítajme si 18. a 19. verš.
Tak ako starostlivý rodič
reaguje na plač
svojho milovaného dieťaťa,
aj Jehova súcitne vypočúva
naše volanie o pomoc.
Taká situácia sa opisuje
v 1. Samuelovej, 1. a 2. kapitole.
Izraelitka Anna bola taká zúfalá,
že nemôže mať deti, že ani nejedla.
Išla do svätostánku
a keď sa začala modliť k Jehovovi,
slzy sa jej liali z očí.
Keď sa domodlila,
odišla zo svätostánku, najedla sa
a smútok z jej tváre sa vytratil.
A Jehova modlitbu
tejto pokornej ženy vypočul.
Podobne vypočuje aj nás,
keď mu povieme všetko,
čo nám leží na srdci.
Keď vezmeme všetko,
čo sa v Biblii píše
o úteche a povzbudzovaní,
neprekvapí nás to, čo sa píše
v 2. Korinťanom 1:3, 4.
Prečítajme si ho ešte raz.
Pri čítaní premýšľajte o tom,
ako nám tieto slová môžu pomôcť
pri utešovaní
a povzbudzovaní druhých.
Hoci my sami to máme ťažké
a potrebujeme povzbudiť.
2. Korinťanom 1:3, 4.
Keď je niekto súcitný a milosrdný,
znamená to, že je smutný,
keď vidí druhého človeka trpieť.
A presne takto sa cíti Jehova,
keď jeho verní služobníci
majú ťažkosti.
Píše sa tu tiež, že Jehova
je Bohom „všetkej útechy“.
Čiže všetka útecha
pochádza od neho.
V 4. verši sa opisuje
jeden zo spôsobov,
akými nás Jehova utešuje –
cez našich bratov a sestry.
Znova si to prečítajme.
Píše sa tam, že Jehova
„nás utešuje vo všetkých
našich trápeniach,
aby sme aj my dokázali
utešiť druhých,
nech by zažívali
akékoľvek trápenie,
a to útechou,
ktorú dostávame od (neho)“.
Všimnite si tú súvislosť.
Jehova utešuje nás
a my potom dokážeme
utešovať druhých.
Sme stvorení na jeho obraz.
A tak, keď nám dá svojho ducha,
dokážeme druhých utešiť
a povzbudiť tak ako on.
Teda kresťania sa nedelia na tých,
čo utešujú a povzbudzujú,
a na tých, čo sú
utešovaní a povzbudzovaní.
Nie, všetci máme povinnosť
citovo podporovať druhých,
hoci my sami
potrebujeme podporu.
Čo nám v tom pomôže?
Vezmime si príklad
apoštola Pavla.
Keď bol prvýkrát
vo väzení v Ríme,
veľmi ďakoval
za viacerých bratov,
ktorí preňho boli
veľkým povzbudením.
V Kolosanom, 4. kapitole,
niektorých menuje:
Aristarchos, Tychikos a Marek.
Viac sa o nich dozvieme
v jednom z nasledujúcich videí.
Pavol si cenil námahu,
ktorú títo bratia vynaložili,
aby za ním prišli a pomohli mu
slovami i skutkami.
Ale Pavlov postoj nebol:
„Mne treba pomáhať.“
Aj keď bol vo väzení,
povzbudzoval tých,
čo ho prišli navštíviť,
a tiež zbory,
do ktorých písal listy.
Sestra Clodean z Južnej Afriky
si vzala z Pavla príklad,
keď absolvovala ťažkú operáciu.
V tom čase zúril COVID-19,
a tak nemohla mať návštevy.
Ale rozhodla sa, že sa nebude
utápať v sebaľútosti,
a prosila Boha, aby jej dal silu
pomáhať druhým.
Ozvala sa istej panej,
ktorú kedysi učila z Biblie.
Tá sa rozhodla,
že sa bude učiť znova
a pripájala sa
aj na zhromaždenia.
Potom Clodean
začala učiť z Biblie
aj jej mladšiu sestru,
ktorá jej dala kontakt
na ďalšie štyri ženy.
To, že Clodean chcela
pomáhať druhým,
hoci sama mala
zdravotné problémy,
viedlo k tomu, že nakoniec
učila z Biblie 16 žien.
Ale niekedy
sú ľudia takí utrápení,
že už ani nechcú,
aby im niekto pomáhal.
Napríklad keď Mojžiš
povedal Izraelitom,
že Boh ich chce oslobodiť
z egyptského otroctva,
nechceli ho počúvať,
lebo boli ubití a stratili odvahu.
Ale neskôr ho počúvali.
Podobne to bolo s Noemi.
V Izraeli nastal hlad,
a tak išla žiť do cudziny.
Tam ovdovela
a zomreli jej aj obaja synovia.
Nakoniec sa rozhodla
vrátiť domov.
Keď prišla do Betlehema,
jej známe si hovorili:
„Nie je to Noemi?“
Čo ona na to?
Mala pocit, že za jej trpký údel
môže Jehova, a tak povedala:
„Nevolajte ma Noemi
(čo znamená ‚moja príjemnosť‘).
Volajte ma Mara (čiže ‚horká‘),
lebo Všemohúci
naplnil môj život horkosťou.“
Ale nakoniec
obnovila blízke vzťahy,
prijala pomocnú ruku
a už viac necítila horkosť,
ale vrátila sa jej chuť do života.
Ak sa trápite,
odolávajte nutkaniu
držať sa bokom
a vyhýbať sa druhým.
To nemusí byť ľahké.
Ale zo skúseností vyplýva,
že ak sa človek premôže
a vyhľadáva spoločnosť druhých,
pomôže mu to.
Umožňuje tým Jehovovi,
aby ho povzbudil
cez láskavé slová
a skutky bratov a sestier.
Keď Jehova pomôže v ťažkostiach nám,
pripraví nás to byť vnímavejší,
keď je aj druhým ťažko.
A to je prvá podmienka na to,
aby sme druhých dokázali povzbudiť:
Všímať si, kto by to mohol potrebovať.
Veľakrát vieme,
čo sa druhým stalo.
Spolukresťan mal nehodu,
prišiel o prácu
alebo mu zomrel kamarát
či niekto z rodiny.
Inokedy to nie je také zrejmé.
Možno si u niekoho všimneme
len zmenu v správaní
alebo mu na tvári vidno,
že ho niečo trápi.
Nechceme vyzvedať,
ale môžeme sa pokúsiť
citlivo zistiť, čo sa deje.
Možno bude trvať nejaký čas,
kým budú ochotní
hovoriť o svojich pocitoch.
Preto musíme byť trpezliví.
Druhá podmienka je:
Modliť sa o to,
aby sme vedeli, čo robiť.
Možno nebudeme môcť
urobiť veľa pre to,
aby sme ich problém vyriešili.
Napríklad jeden misionár,
ktorému zomrela manželka, povedal:
„Nechcem sa cez to preniesť.
Len sa s tým chcem naučiť žiť.“
Podstatné je uviesť do života
slová z Prísloví 3:27.
„Neodopieraj dobro tým,
ktorí ho potrebujú,
ak je v tvojich silách pomôcť im.“
Možno sa cítime trápne,
lebo nevieme,
čo povedať alebo urobiť.
V takom prípade sa zamyslime
nad významom pôvodného
gréckeho slova pre „útechu“.
Doslova znamená „zavolanie k sebe“.
Inak povedané, urobme tretí krok:
Buďme naporúdzi.
Nemaj pocit, že si musíš
pripraviť povzbudzujúcu reč.
To, čo spolukresťan potrebuje,
je záujem,
a už len to, že si pri ňom,
môže preňho veľa znamenať.
Možno sa len potrebuje vyrozprávať.
Preto buď dobrým poslucháčom.
Ak mu čítaš niečo z Biblie,
zdôrazni to, z čoho vidno,
ako sa oňho Jehova zaujíma.
V ťažkej chvíli nemusí byť
až také dôležité,
čo presne robíš a hovoríš,
ale skôr to, že tomu druhému
rozumieš a súcitíš s ním.
Napríklad istá sestra v našom Bételi
prišla cez pandémiu o oboch rodičov.
Po jednom dlhom dni v nemocnici,
kde jej mama zomierala,
prišla domov a našla tam
veľký kôš ovocia,
ktorý pre ňu pripravili Bételiti.
Povedala: „Nešlo o to ovocie,
to som jedla už veľakrát predtým,
ani o to, ako to pekne ozdobili.
To, čo ma dojalo, bola láska,
ktorá sa skrývala za tým darčekom.
Veľmi ma to vzpružilo, hoci to boli
najťažšie chvíle môjho života.“
Keď v marci 2011
zasiahlo východné Japonsko
ničivé zemetrasenie a cunami,
bratia v Japonsku
aj inde hneď konali.
Po 2,5 roku sme s manželkou navštívili
niekoľko zborov v tej oblasti.
V jednom zbore nám ukázali
utešujúce odkazy od bratov z Nepálu.
A v ďalšom zbore zase odkazy
písané v jazykoch,
ktorými sa hovorí na Filipínach.
Bratia povedali:
„My tým jazykom nerozumieme,
ale aj tak vieme, čo sa tam píše.“
Hoci to boli krátke odkazy,
bratov v Japonsku veľmi povzbudili.
Ešte kým sme tam boli, zasiahol Filipíny
ničivý supertajfún Haiyan.
Japonskí bratia hneď povedali:
„Teraz sme na rade my,
aby sme povzbudili
našich bratov na Filipínach.“
Tieto kritické časy
sú stále náročnejšie,
a preto budeme čoraz viac
potrebovať útechu a povzbudenie.
Sme veľmi radi, že Jehova je
„súcitný a milosrdný Otec“
a „Boh všetkej útechy“.
Pomáha nám rôzne:
Môžeme sa k nemu modliť.
Utešuje nás cez Bibliu
aj cez bratov a sestry z celého sveta.
Využívajme tieto vynikajúce možnosti
a čerpajme z nich silu.
Hoci my sami to často máme ťažké,
všímajme si, kto v našom okolí
potrebuje útechu.
Premýšľajme,
ako tomu človeku pomôcť,
a potom neváhajme a urobme to.

James Mantz: Utešujme druhých, aj keď sami potrebujeme utešiť