JW subtitle extractor

V 60. rokoch sa Južná Afrika
začala zapájať
do vojenských konfliktov
v okolitých krajinách
a tak veľa našich mladých bratov
dostalo povolávací rozkaz,
ale oni odmietli nastúpiť na vojnu
a skončili vo väzení.
Hneď ako bratia prišli do väzenia,
dostali príkaz, aby si obliekli
vojenskú uniformu,
čo samozrejme odmietli.
Bratia to vnímali tak,
že keby si ju obliekli,
vyzerali by ako vojenskí väzni
a to nechceli.
Radšej nosili modrú
pracovnú kombinézu
a tak ich volali chlapci v modrom.
Vedeli to všetci, že chlapci
v modrom sú Jehovovi svedkovia.
Zo začiatku bol každý brat
umiestnený do samostatnej cely
a preto bolo pre nich ťažké,
aby sa stretli
a uctievali Jehovu spoločne.
V tomto období bol uväznený
aj brat David Carikas.
Nedávno som sa s ním stretol
a zaspomínali sme si na to,
čo sme tam zažili.
Vtedy, keď ma zavreli sa bratia
nemohli medzi sebou rozprávať.
Každý z nás bol izolovaný
na samotke.
Cieľom dozorcov bolo,
aby sme sa vzdali viery.
Na každej strane
bolo 32 ciel, 64 dohromady.
Uviazali sme plachtu
na mreže dverí tak,
aby sme si do nej mohli sadnúť.
A keď dozorcovia všetko zamkli
a bolo ticho,
potom sme mohli mať
zhromaždenie,
nevynechali sme žiaden
duchovný program.
Mali sme verejnú prednášku,
aj teokratickú školu
zvestovateľskej služby.
Cez program sme sa snažili
hovoriť potichu,
len tak, aby sme sa navzájom počuli.
Bratia, ktorí boli uväznení
približne o 10 rokov skôr než ja,
mali na mňa veľký vplyv,
boli pre mňa vzorom.
Keď ich prepustili z väzenia,
stále mali silnú vieru,
nezlomilo ich to.
A presne toto,
sme mladí bratia ako ja
pred svojím uväznením
potrebovali vidieť.
Keď zavreli mňa, niektoré veci
sa tam trochu pomenili.
Bol som v tom istom väzení ako ty,
ale cez víkend nás už nezamykali,
dali nám trochu voľnosti.
A tak sme si zobrali stoličky
a posadali sme si vedľa seba.
Takto vyzerala väčšina
našich zhromaždení,
na ktorých sme mohli aj spievať.
Niektorí bratia si dokonca
urobili hudobné nástroje,
takže dozorcovia
si už zvykli na to,
že nás často počuli
spievať naše piesne.
Keď sme boli dostatočne opatrní,
podarilo sa nám získať
aj materiály na zjazd,
a tak sme v niektorý víkend
mohli mať krajský alebo oblastný zjazd. Vau.
Na 1 z týchto fotiek vidno bratov
v kostýmoch ako hrajú drámu.
Pri hraní drám sme boli
zvlášť opatrní,
lebo sme nechceli,
aby nás dozorcovia odhalili.
Mali sme ich už o 6:00 ráno
a všetci si ich obľúbili,
lebo vďaka nim biblické príbehy
ožili priamo pred ich očami.
Je úžasné, ako nám Jehova
vždy dával duchovný pokrm
a to aj vtedy, keď sme boli
za väzenskými múrmi.
Áno.
Zhromaždenia boli
pre nás veľmi dôležité,
ani za nič sme sa ich nevzdali,
či už nám ich dovolili alebo nie.
To je pravda.
To čo nás posilňovalo,
boli biblické pravdy, bratská láska
a vzájomné povzbudenie.
Bratia urobili všetko, čo mohli,
aby sme mali zhromaždenia.
A pekným príkladom
toho bola Pamätná slávnosť.
Keď som prišiel do väzenia,
viackrát sme prosili dozorcov,
aby nám dovolili mať Pamätnú.
Odpoveď bola zakaždým: „V žiadnom prípade.“
Boli sme rozhodnutí
urobiť si ju na vlastnú päsť,
ale ďalej sme sa ich pýtali.
V deň Pamätnej slávnosti,
bolo to utorok podvečer,
nám zrazu povedali,
aby sme sa išli osprchovať.
Nebol to zvyčajný čas,
kedy sme sa sprchovali
a povedali nám: „Pripravte sa na svoju slávnosť.“
Vážne?
Áno, a okolo 19:00 sme
už boli všetci v kaplnke.
Pamätnú slávnosť
sme začali spevom piesne.
Naraz spievalo 125 bratov. Ten zvuk bol ohromujúci,
takmer žiadne oko nezostalo suché.
A keď slávnosť skončila,
vyšli sme von.
Nikdy nezabudnem
ako na východe,
priamo nad vojenskou základňou,
žiaril mesiac.
Bol tam pre nás ako dôkaz toho,
že keď Jehova chce,
aby sme mali Pamätnú slávnosť,
nikto mu v tom nezabráni.
Pre mňa to bol
nezabudnuteľný zážitok.
To ti verím.
Vďaka zhromaždeniam vo väzení
som si uvedomil,
že na nich nielen my
dávame niečo Jehovovi,
ale on dáva oveľa viac nám.
Je to tak.
A vytvárame si tak navzájom
blízke vzťahy.
Máš pravdu, zhromaždenia
veľmi potrebujeme,
potrebujeme si posilňovať vieru.
Potom, čo som bol vo väzení, sú pre mňa
zhromaždenia ešte vzácnejšie.
Nechceme ich len tak vynechávať
a ak je to len trochu možné,
chceme byť na nich osobne.
Veľmi ma to povzbudzuje,
keď počujem ako bratia
hovoria o svojej viere,
a keď im môžem povedať ja o svojej.
Dáva mi to silu ísť ďalej.
Nie sme len nejaká skupina ľudí,
ktorá sa chce niečo naučiť.
Sme duchovná rodina,
potrebujeme si vytvárať blízke vzťahy
a to o to viac, keď vidíme,
že sa blíži ten deň.

Chlapci v modrom – nenechali si ujsť duchovné programy