JW subtitle extractor

Mal som úplne normálne detstvo
a rodičov, ktorí ma mali veľmi radi,
ale cítil som, že mi niečo
chýba, niečo dôležité.
Nebol som šťastný.
Už ako malý chlapec
som miloval hudbu.
Začal som spievať
v speváckom zbore
a chodil som na rôzne súťaže.
Keď som spieval pred publikom,
veľmi som si to užíval.
Hovoril som si, že ak sa
nestanem slávnym spevákom,
nebudem v živote šťastný.
Časom som sa
začal cítiť nanič,
bolo mi hrozne.
Tak som šiel k psychiatrovi
a povedal mi,
že mám ťažkú depresiu.
Hudba sa vtedy
pre mňa stala všetkým.
Ďalej som chodieval na hodiny spevu
a učiteľ ma povzbudzoval, aby som išiel
na Univerzitu umenia a spevu.
Mal som aj možnosť spievať opery
v niektorých menších divadlách.
Veľmi ma to bavilo.
Aj vďaka tomu som neskôr
získal diplom z operného spevu.
Ale aj tak mi v živote
stále niečo chýbalo.
Bol som presvedčený,
že keď sa stanem slávnym,
tak sa budem cítiť lepšie.
V tom čase som sa zúčastnil
konkurzu do Austrálskej opery
a prijali ma.
Spievať v Opera Australia,
to už je niečo.
Navštívil som
veľa krajín po celom svete,
napríklad Švajčiarsko,
Grécko, Hongkong.
Vtedy sa u mňa rozvinula OCD.
OCD je obsesívno-kompulzívna porucha.
Nevedel som jasne premýšľať.
Hoci som spievanie miloval,
mal som pocit,
že k šťastiu mi ešte niečo chýba,
ale nevedel som čo.
A už som nedokázal ísť ďalej.
Odišiel som z opery,
všetko som nechal tak.
Robil som len to, čo som musel,
jedol a pil, aby som prežil.
Môj život nemal zmysel
a prestal som si vážiť aj sám seba.
Takto som fungoval asi 10 rokov.
Jehovovi svedkovia
nám roky nosili časopisy.
A myšlienky z nich
mi postupne začali pomáhať.
Pamätám si, že keď som bol ešte malý,
môj otec začal študovať Bibliu.
Dozvedel som sa,
že môžeme žiť večne
a že Jehova je Boh,
ktorý nás má veľmi rád.
Ale vtedy som si neuvedomil,
aké dôležité to pre mňa môže byť.
A potom jedného dňa mi to došlo.
Sedel som doma v kresle
a povedal som si:
Dom, musíš ísť na zhromaždenie.
Vedel som, kde je sála Kráľovstva,
ale nedokázal som
pozbierať odvahu a ísť.
A tak som sa modlil:
„Jehova, nedovoľ, aby mi choroba
zabránila mať s tebou blízky vzťah.“
A krátko nato som sa odhodlal.
Jednoducho som tam išiel.
A potom v sále som si hovoril:
Prečo som váhal?
Prečo som neprišiel skôr?
Cítil som sa príjemne
a každým zhromaždením
to bolo lepšie a lepšie.
Pokrstiť som sa dal v roku 2020.
Bol to ten najkrajší deň
v mojom živote.
Predtým som cítil,
že mi niečo chýba.
No teraz už viem čo to bolo.
Bol to Jehova.
S mojou diagnózou
som sa naučil žiť.
Niekedy mávam horšie dni,
ale vtedy si hneď spomeniem,
že mám aj bratov a sestry,
ktorí ma majú radi
a mám aj Jehovu
a to mi pomáha,
aby som sa postupne upokojil.
Keď som v službe,
myslím viac na druhých
a menej na seba a moje problémy.
Lieky a odborná pomoc
sú veľmi dôležité,
lebo vďaka nim
sa cítim oveľa lepšie.
A Jehova mi dáva niečo,
čo mi lieky dať nemôžu.
Je to nádej.
Bez nej si to
neviem ani predstaviť.
Niekedy som robil všetko
pre to, aby som bol šťastný,
ale bez Jehovu
to jednoducho nešlo.
Len vďaka nemu
som skutočne šťastný.
A keď teraz spievam,
cítim obrovskú radosť.

Domenic Alessia: Som šťastný napriek duševnej chorobe