JW subtitle extractor

Lev je známy svojou odvahou.
Lev je najväčšia
africká mačkovitá šelma.
Dospelý samec môže vážiť až 230 kg.
Samice sú menšie,
ale aj tak vážia okolo 180 kg.
Levy úspešne lovia veľké zvieratá,
ako sú byvoly a hrochy.
Levy sú jediné mačkovité šelmy,
ktoré žijú v spoločenstvách
nazývaných svorky.
Svorku tvoria
príbuzné samice s mláďatami
a malý počet levích samcov.
Zdravé dospelé levy nemajú
žiadnych prirodzených nepriateľov.
Čelia však prekvapujúcej hrozbe.
Akej?
Sú ňou iné levy.
Levy sú teritoriálne zvieratá.
Napádajú a zabíjajú iné levy
v snahe obsadiť ich lovné teritórium.
Levím mláďatám
hrozí iné nebezpečenstvo.
Skupiny cudzích samcov sa snažia
vyhnať miestne levy a prevziať svorku.
Ak sú tieto cudzie samce úspešné,
pokúsia sa zabiť mláďatá iných levov,
aby mohli mať s miestnymi samicami
vlastné mláďatá.
Levíčatá by boli bez pomoci bezbranné.
Levy však svoje mláďatá urputne bránia.
Samce aj samice
chránia svorku pred inými levmi.
Levica bude svoje mláďatá brániť
aj za cenu, že ju zraní
alebo zabije cudzí samec.
Levíčatá môže
spoločne brániť niekoľko levíc
a vtedy majú väčšiu šancu prežiť.
Kone sa v staroveku
často používali v bojoch.
Útočiaci kôň bol mocnou zbraňou.
Už len prítomnosť jazdectva alebo vozov
na bojisku naháňala nepriateľom strach.
Aby bolo možné kone použiť v boji,
musia sa vycvičiť.
Kone nie sú prirodzene odvážne.
Bez správneho tréningu
by mohli byť na bojisku prekážkou.
Prečo?
Lebo majú ostrý zrak a sluch
a ľahko sa splašia.
Kone majú zorný uhol takmer 360 stupňov.
Staroveké bojiská boli plné obrazov,
ktoré kone desili.
Bojovníci preto niekedy dávali
koňom na oči klapky.
Ucho koňa má 16 svalov.
Kone dokážu nasmerovať uši tak,
aby zvuky počuli jasnejšie.
Kôň zachytí blížiace sa nebezpečenstvo
skôr než človek.
V boji stále hrozí, že kone spanikária.
Staroveké armády
zámerne plašili kone nepriateľa,
aby vyvolali zmätok.
Ako sa kone cvičili na boj?
Tréner ich vystavoval
podobným obrazom a zvukom,
aké sa vyskytujú na bojisku.
Postupne kone strach prekonali.
Keď je bojový kôň správne vycvičený,
namiesto toho, aby z bojiska ušiel,
odvážne cvála nebezpečenstvu v ústrety.
V južnej Ázii žije malý cicavec,
ktorý je prekvapivo smelý –
mungo indický.
Tento chlpatý tvor je pomerne malý.
Od hlavy po chvost
meria zvyčajne menej ako meter.
Aj napriek tomu je mungo odvážny lovec.
Živí sa malými živočíchmi,
ale jeho najznámejšou korisťou
sú jedovaté hady,
napríklad kobra kráľovská.
Niektoré druhy mungov
vrátane munga indického
sú známe tým, že dokážu
zabiť jedovaté hady.
Čo ich chráni,
keď bojujú s jedovatým hadom?
Hustá srsť munga indického
je tvorená pevnými chlpmi,
ktoré sa zježia, keď je mungo
rozrušený alebo nahnevaný.
Táto srsť slúži ako ochranná vrstva,
ktorá jeho telo chráni
pred hadím uhryznutím.
Ak však munga uhryzne had,
má ešte vnútorný obranný mechanizmus –
imunitu proti hadiemu jedu.
Mungo je úžasne rýchly a svižný.
Keď naňho zaútočí had,
uskočí a vyhne sa uhryznutiu.
Je tiež neuveriteľne vytrvalý.
Dokáže bojovať dovtedy,
kým hada neunaví.
Nakoniec mu zasadí
rozhodujúci úder a zabije ho.
Mungo je vybavený
obrannými mechanizmami a schopnosťami,
vďaka ktorým dokáže
poraziť jedovatého hada.
Kolibríky žijú
len v Severnej a Južnej Amerike
a patria k najmenším vtákom.
Aj keď existuje
viac než 300 druhov kolibríkov,
väčšina z nich meria len 6–12 cm.
Pohyb krídel kolibríka je pre človeka
takmer nepostrehnuteľný.
Keďže trepot krídel
tohto drobného vtáčika je taký rýchly,
počas jeho letu počuť bzučivý zvuk.
Čím je kolibrík menší,
tým rýchlejšie trepoce krídelkami.
Väčšie kolibríky mávnu krídlami
asi 10- až 20-krát za sekundu.
Menšie druhy
môžu počas letu mávnuť krídlami
70- až 80-krát za sekundu.
Kolibríky dokážu lietať dopredu,
dozadu, do strán, hore a dole
a na krátky čas dokonca aj dole hlavou.
Keď sajú nektár z kvetov,
vznášajú sa na mieste.
Tieto krásne vtáčiky
však nie sú bezbranné.
Agresívne bránia svoje teritórium
a zdroje nektáru pred inými kolibríkmi.
Samičky bránia svoje hniezda.
Samčeky väčšiny kolibríkov
bránia svoje teritórium
najmä v období párenia.
Vďaka energickým náletom
dokážu kolibríky odohnať
aj väčšie vtáky,
napríklad vrany a jastraby.
Niekedy dokonca zaútočia aj na ľudí.
Hoci sú kolibríky také malé,
sú pripravené brániť seba
a všetko, čo je nevyhnutné
na ich prežitie.
Na stádo afrických slonov
je pôsobivý pohľad.
Sloniu rodinku tvoria
príbuzné dospelé samice a ich mláďatá.
Úzko zomknutá rodina
poskytuje svojim členom ochranu.
Slony majú vynikajúcu pamäť,
čo posilňuje ich spoločenské väzby.
Navzájom sa poznajú
a pamätajú si jeden druhého
dokonca aj po dlhom období odlúčenia.
Keď sa sloníča bojí,
staršie slony ho upokoja tak,
že k nemu podídu a dotýkajú sa ho
telom alebo chobotom.
Ak je slon slabý alebo zranený,
ostatné slony sa mu snažia pomôcť
postaviť sa na nohy a zostať stáť.
Mladé slony
sa od starších členov rodiny učia
dôležité návyky nevyhnutné na prežitie
vrátane hľadania potravy a vody.
V období sucha musí stádo
niekedy prejsť veľké vzdialenosti,
aby našlo vodu.
Staršie slony idú vpredu a vedú mladšie.
Ako vedia, kam majú ísť?
Staršie slony si celé desaťročia
pamätajú, kde je voda,
dokonca aj keď sú takéto miesta
vzdialené stovky kilometrov,
a privádzajú k nim mladšiu generáciu.
Rodinné zoskupenie poskytuje
tiež ochranu pred predátormi.
Slon môže útočníka napadnúť
a použiť ako zbrane kly, chobot a nohy.
Aby dospelé slony ochránili mláďatá,
postavia sa okolo nich
a vytvoria bariéru
medzi nimi a predátormi.
Ak je člen stáda vážne zranený,
môžu mu ďalšie slony vrátane mladých
prísť odvážne na pomoc.

Učme sa odvahe zo stvorenia