JW subtitle extractor

Oddanosť, dôvera, úcta.
To všetko neoddeliteľne
patrí k modlitbe.
Ukazujeme ňou,
že sa spoliehame na Jehovu.
Je to mimoriadny dar
od nášho láskavého Boha
a nemali by sme ju brať
za samozrejmosť.
Preto si dnes odpovieme otázku:
Ako sa modliť?
Na prvý pohľad zbytočná otázka,
keďže mnohí z nás
sa modlíme už dlhé roky
a niektorí celé desaťročia.
No práve na túto otázku Ježiš
odpovedal jednému svojmu učeníkovi.
Otvorme si prosím
Lukáša 11. kapitolu.
Píše sa rok 32. n. l.
Ježišova služba na zemi
sa blíži ku koncu
a zostáva mu ešte asi 6 mesiacov.
Bolo to v blízkosti Judey.
Jeden učeník sa pýta
Ježiša niečo dôležité.
Pozrime sa na to bližšie
v Lukášovi 11:1.
„Raz sa Ježiš modlil, a keď skončil,
jeden z jeho učeníkov ho poprosil:
Pane, nauč nás modliť sa,
ako aj Ján naučil svojich učeníkov.‘“
„Pane, nauč nás modliť sa.“
Jednoduchá a zároveň
veľmi pokorná prosba.
Zvlášť keď vezmeme do úvahy,
kto o to prosil.
Ten učeník bol Žid
a modlitba bola pre Židov
súčasťou každodenného života
a uctievania Boha.
V 1. st. bolo bežné,
že v synagógach
mali odpisy Hebrejských písiem
a v Sabat si z nich pravidelne čítali.
Teda určite mu nebola
neznáma modlitba Anny,
keď bola nešťastná a vo svätostánku
si vylievala srdce pred Jehovom.
Nepochybne čítal aj o tej situácii,
keď Daniel úpenlivo
prosil Jehovu za svoj ľud
a ako potom 21 dní čakal,
kým prišiel anjel s odpoveďou.
A isto vedel aj o tom,
ako sa Jonáš modlil z brucha ryby.
Všetky tieto pasáže dobre poznal.
A navyše sa Židia v tom období
modlievali každé ráno asi o 9:00
a popoludní okolo 15:00.
Boli to hodiny,
keď sa v jeruzalemskom chráme
predkladali zápalné obete.
Teda, ak Žid nebol práve v blízkosti
jeruzalemského chrámového nádvoria,
ani v blízkosti synagógy,
kam by mohol zájsť a pomodliť sa,
modlil sa tam, kde práve bol.
Takže modlitba bola súčasťou
ich bežného života.
Je veľmi pravdepodobné,
že ten učeník sa modlieval.
Tak prečo Ježiša prosil
nauč nás modliť sa?
O čo mu išlo?
Nepýtal sa preto,
že by o modlitbe nič nevedel,
ale chcel sa modliť tak,
aby ho to zblížilo s Jehovom.
Chcel vedieť,
ako by sa mohol zlepšiť v tom,
čo hovorí svojmu
nebeskému Otcovi.
A dobre, že sa pýtal Ježiša.
On bol ten najpovolanejší,
Boží syn,
prvorodený celého stvorenia
a mohol dať tú najlepšiu odpoveď.
Nikto nepoznal Otca lepšie ako on.
Môžeme si byť istí,
že Ježiša a jeho Otca
táto otázka veľmi potešila.
V mnohých ohľadoch sme na tom
veľmi podobne ako ten učeník.
Vieme, ako sa modliť.
Modlitba je pre nás
neoddeliteľnou súčasťou života.
Na rannom uctievaní sa modlíme
2-krát, na začiatku a na konci.
Modlíme sa,
aj keď sme na zhromaždení.
Modlia sa starší, vždy keď sa stretnú,
aby niečo dôležité prebrali.
Modlíme sa pred službou.
Modlíme sa na biblickom kurze.
Modlíme sa na rodinnom uctievaní.
Modlitba má v našom živote
dôležité miesto.
A predsa túžime po niečom
podobnom ako ten učeník.
Čo to je?
Chceme byť takí ako Ježiš.
Chceme si byť s Jehovom ešte bližší,
milovať ho ešte hlbšie.
A túto možnosť,
pestovať si čoraz bližší
a čoraz hlbší vzťah s Jehovom
máme každý deň
a budeme ju mať celú večnosť.
Najbližšie ju budeme mať
pri ďalšej modlitbe.
Pozrime sa teraz,
čo Ježiš na učeníkovu prosbu
povedal v Lukášovi 11:2.
„Povedal im:
‚Keď sa modlíte, hovorte:
‚Otče, nech sa posvätí tvoje meno.
Nech príde tvoje Kráľovstvo.
Každý deň nám dávaj chlieb,
ktorý potrebujeme na ten deň.
A odpusť nám naše hriechy,
lebo i my odpúšťame každému,
kto proti nám zhrešil.
A nedovoľ,
aby sme podľahli pokušeniu.‘‘“
Čo sa učíme z toho,
ako Ježiš odpovedal?
Nešiel na to zložito.
Všetko to boli
jednoduché myšlienky.
A viaceré vyjadrenia
v tejto modlitbe
spomenul už asi pred rokom a pol
v Kázni na vrchu.
V podstate povedal:
„Zameriavajte sa na Jehovovo meno,
to v prvom rade,
potom na naplnenie jeho zámeru,
a potom mu vyrozprávajte všetko,
čo vás trápi a čo potrebujete,
aby ste mu zostali verní.“
Teda na 1. mieste Jehova,
potom my a naše potreby.
Jednoduchá, praktická
a hlboká rada.
Tohto by sme sa mali držať
aj pri svojich modlitbách.
Aj dnes Ježiš pomáha
pokorným ľuďom posilňovať si
vzťah s Jehovom.
Zoberte si, koľko rád k modlitbe
sme dostali v zbore za posledné roky.
Napríklad nájdite si tiché miesto,
založená na Markovi 1:35.
„Skoro ráno, kým ešte bola tma,
Ježiš vstal a vyšiel von.
Odišiel na osamelé miesto
a tam sa modlil.“
Kedy a kde sa radi modlíte?
Ráno, keď vstanete,
v tichej spálni?
Je dobré nájsť si také miesto,
kde nás nič neruší
a môžeme byť sami s Jehovom.
Jedna vydatá sestra hovorí:
„Každý deň chodievam
na prechádzku do parku.
Tam môžem byť sama, sústrediť sa
a rozprávať sa s Jehovom.“
Druhá rada:
Pri modlitbe sa neponáhľaj.
Keď si mal Ježiš vybrať apoštolov,
modlil sa predtým celú noc.
Lukáš 6:12.
Teda neberme modlitbu
ako jednu z položiek v zozname úloh.
Venujme jej čas.
Modlíme sa tak dlho,
ako len potrebujeme.
Neponáhľajme sa.
Keď sa stretnú 2 kamaráti,
často sa rozprávajú dlho do noci,
aj keď musia ráno skoro vstávať.
Sú proste radi, že sú spolu.
A my chceme mať podobný vzťah
s Jehovom, užívať si rozhovor.
Tretia rada, ktorú dostávame je:
Modliť sa nie len vždy
v ten istý čas,
ale za každým,
keď vznikne príležitosť.
Dobrí priatelia si v priebehu dňa
pošlú správu, zavolajú si,
zastavia sa na kus reči,
neplánovane, len tak.
Myslia na svojho priateľa.
A chceme, aby podobne fungoval
náš vzťah s Jehovom.
V priebehu dňa naňho myslieť
a priebežne s ním byť v kontakte.
Ježiš to tak robil,
keď sa učeníci vrátili zo služby
a porozprávali mu,
čo zažili, zvolal:
„Verejne ťa chválim, Otče,
Pane neba a zeme,
lebo si (dôkladne) skryl
tieto veci pred múdrymi a učenými
a zjavil si ich malým deťom.“
Štvrtá rada súvisí s otázkou:
Stáva sa ti,
že v modlitbe opakuješ to isté?
Možno zisťujeme,
že sa modlíme tak trochu mechanicky.
Ak sa nám to stáva,
mohli by sme sa pred modlitbou
na chvíľu zamyslieť nad tým,
čo vlastne chceme
Jehovovi povedať.
Napríklad porozmýšľajme
o Ježišovej vzorovej modlitbe.
Ako môžem ja konať Božiu vôľu?
Alebo sa modlíme o to,
aby sme svoju prácu
v Bételi robili lepšie?
A čo tak modliť sa o pomoc
pri zavádzaní biblického kurzu?
Alebo ho prosme
o odpustenie svojich hriechov,
a aby sme my dokázali
odpúšťať druhým.
O tomto všetkom môžeme uvažovať
ešte než sa začneme modliť
a naša modlitba bude zmysluplnejšia.
A po piate, naše modlitby nemusia byť
prísne racionálne a logické.
K hlbokému vzťahu patria emócie.
Preto hovorme Jehovovi,
čo nám leží na srdci.
Presne to vidíme v Žalmoch,
ktoré si posledné mesiace čítame.
Napríklad Žalm 13:1, 2.
„Jehova, dokedy budeš
na mňa zabúdať? Navždy?
Dokedy budeš predo mnou
skrývať svoju tvár?
Dokedy ma bude sužovať úzkosť
a moje dni budú plné smútku?“
V Žalmoch vidíme trápenie i radosť,
o ktorých pisatelia hovorili Jehovovi.
Teda ak chceme mať
k Bohu hlboký vzťah,
emócie z toho nemôžeme vylúčiť.
Dalo by sa povedať,
že naše modlitby
sú ako most k Jehovovi.
A mosty potrebujú kontroly,
opravy a údržbu,
aby zostali v dobrom stave.
Podobne, ak budeme o svojich modlitbách
premýšľať a zlepšovať ich,
pomôže nám to udržať si silný vzťah
s našim Otcom a priateľom Jehovom.

Michael Banks: Ako sa modliť? (Luk. 11:1–4)
- 

Michael Banks: Ako sa modliť? (Luk. 11:1–4)

Oddanosť, dôvera, úcta.
To všetko neoddeliteľne
patrí k modlitbe.
Ukazujeme ňou,
že sa spoliehame na Jehovu.
Je to mimoriadny dar
od nášho láskavého Boha
a nemali by sme ju brať
za samozrejmosť.
Preto si dnes odpovieme otázku:
Ako sa modliť?
Na prvý pohľad zbytočná otázka,
keďže mnohí z nás
sa modlíme už dlhé roky
a niektorí celé desaťročia.
No práve na túto otázku Ježiš
odpovedal jednému svojmu učeníkovi.
Otvorme si prosím
Lukáša 11. kapitolu.
Píše sa rok 32. n. l.
Ježišova služba na zemi
sa blíži ku koncu
a zostáva mu ešte asi 6 mesiacov.
Bolo to v blízkosti Judey.
Jeden učeník sa pýta
Ježiša niečo dôležité.
Pozrime sa na to bližšie
v Lukášovi 11:1.
„Raz sa Ježiš modlil, a keď skončil,
jeden z jeho učeníkov ho poprosil:
Pane, nauč nás modliť sa,
ako aj Ján naučil svojich učeníkov.‘“
„Pane, nauč nás modliť sa.“
Jednoduchá a zároveň
veľmi pokorná prosba.
Zvlášť keď vezmeme do úvahy,
kto o to prosil.
Ten učeník bol Žid
a modlitba bola pre Židov
súčasťou každodenného života
a uctievania Boha.
V 1. st. bolo bežné,
že v synagógach
mali odpisy Hebrejských písiem
a v Sabat si z nich pravidelne čítali.
Teda určite mu nebola
neznáma modlitba Anny,
keď bola nešťastná a vo svätostánku
si vylievala srdce pred Jehovom.
Nepochybne čítal aj o tej situácii,
keď Daniel úpenlivo
prosil Jehovu za svoj ľud
a ako potom 21 dní čakal,
kým prišiel anjel s odpoveďou.
A isto vedel aj o tom,
ako sa Jonáš modlil z brucha ryby.
Všetky tieto pasáže dobre poznal.
A navyše sa Židia v tom období
modlievali každé ráno asi o 9:00
a popoludní okolo 15:00.
Boli to hodiny,
keď sa v jeruzalemskom chráme
predkladali zápalné obete.
Teda, ak Žid nebol práve v blízkosti
jeruzalemského chrámového nádvoria,
ani v blízkosti synagógy,
kam by mohol zájsť a pomodliť sa,
modlil sa tam, kde práve bol.
Takže modlitba bola súčasťou
ich bežného života.
Je veľmi pravdepodobné,
že ten učeník sa modlieval.
Tak prečo Ježiša prosil
nauč nás modliť sa?
O čo mu išlo?
Nepýtal sa preto,
že by o modlitbe nič nevedel,
ale chcel sa modliť tak,
aby ho to zblížilo s Jehovom.
Chcel vedieť,
ako by sa mohol zlepšiť v tom,
čo hovorí svojmu
nebeskému Otcovi.
A dobre, že sa pýtal Ježiša.
On bol ten najpovolanejší,
Boží syn,
prvorodený celého stvorenia
a mohol dať tú najlepšiu odpoveď.
Nikto nepoznal Otca lepšie ako on.
Môžeme si byť istí,
že Ježiša a jeho Otca
táto otázka veľmi potešila.
V mnohých ohľadoch sme na tom
veľmi podobne ako ten učeník.
Vieme, ako sa modliť.
Modlitba je pre nás
neoddeliteľnou súčasťou života.
Na rannom uctievaní sa modlíme
2-krát, na začiatku a na konci.
Modlíme sa,
aj keď sme na zhromaždení.
Modlia sa starší, vždy keď sa stretnú,
aby niečo dôležité prebrali.
Modlíme sa pred službou.
Modlíme sa na biblickom kurze.
Modlíme sa na rodinnom uctievaní.
Modlitba má v našom živote
dôležité miesto.
A predsa túžime po niečom
podobnom ako ten učeník.
Čo to je?
Chceme byť takí ako Ježiš.
Chceme si byť s Jehovom ešte bližší,
milovať ho ešte hlbšie.
A túto možnosť,
pestovať si čoraz bližší
a čoraz hlbší vzťah s Jehovom
máme každý deň
a budeme ju mať celú večnosť.
Najbližšie ju budeme mať
pri ďalšej modlitbe.
Pozrime sa teraz,
čo Ježiš na učeníkovu prosbu
povedal v Lukášovi 11:2.
„Povedal im:
‚Keď sa modlíte, hovorte:
‚Otče, nech sa posvätí tvoje meno.
Nech príde tvoje Kráľovstvo.
Každý deň nám dávaj chlieb,
ktorý potrebujeme na ten deň.
A odpusť nám naše hriechy,
lebo i my odpúšťame každému,
kto proti nám zhrešil.
A nedovoľ,
aby sme podľahli pokušeniu.‘‘“
Čo sa učíme z toho,
ako Ježiš odpovedal?
Nešiel na to zložito.
Všetko to boli
jednoduché myšlienky.
A viaceré vyjadrenia
v tejto modlitbe
spomenul už asi pred rokom a pol
v Kázni na vrchu.
V podstate povedal:
„Zameriavajte sa na Jehovovo meno,
to v prvom rade,
potom na naplnenie jeho zámeru,
a potom mu vyrozprávajte všetko,
čo vás trápi a čo potrebujete,
aby ste mu zostali verní.“
Teda na 1. mieste Jehova,
potom my a naše potreby.
Jednoduchá, praktická
a hlboká rada.
Tohto by sme sa mali držať
aj pri svojich modlitbách.
Aj dnes Ježiš pomáha
pokorným ľuďom posilňovať si
vzťah s Jehovom.
Zoberte si, koľko rád k modlitbe
sme dostali v zbore za posledné roky.
Napríklad nájdite si tiché miesto,
založená na Markovi 1:35.
„Skoro ráno, kým ešte bola tma,
Ježiš vstal a vyšiel von.
Odišiel na osamelé miesto
a tam sa modlil.“
Kedy a kde sa radi modlíte?
Ráno, keď vstanete,
v tichej spálni?
Je dobré nájsť si také miesto,
kde nás nič neruší
a môžeme byť sami s Jehovom.
Jedna vydatá sestra hovorí:
„Každý deň chodievam
na prechádzku do parku.
Tam môžem byť sama, sústrediť sa
a rozprávať sa s Jehovom.“
Druhá rada:
Pri modlitbe sa neponáhľaj.
Keď si mal Ježiš vybrať apoštolov,
modlil sa predtým celú noc.
Lukáš 6:12.
Teda neberme modlitbu
ako jednu z položiek v zozname úloh.
Venujme jej čas.
Modlíme sa tak dlho,
ako len potrebujeme.
Neponáhľajme sa.
Keď sa stretnú 2 kamaráti,
často sa rozprávajú dlho do noci,
aj keď musia ráno skoro vstávať.
Sú proste radi, že sú spolu.
A my chceme mať podobný vzťah
s Jehovom, užívať si rozhovor.
Tretia rada, ktorú dostávame je:
Modliť sa nie len vždy
v ten istý čas,
ale za každým,
keď vznikne príležitosť.
Dobrí priatelia si v priebehu dňa
pošlú správu, zavolajú si,
zastavia sa na kus reči,
neplánovane, len tak.
Myslia na svojho priateľa.
A chceme, aby podobne fungoval
náš vzťah s Jehovom.
V priebehu dňa naňho myslieť
a priebežne s ním byť v kontakte.
Ježiš to tak robil,
keď sa učeníci vrátili zo služby
a porozprávali mu,
čo zažili, zvolal:
„Verejne ťa chválim, Otče,
Pane neba a zeme,
lebo si (dôkladne) skryl
tieto veci pred múdrymi a učenými
a zjavil si ich malým deťom.“
Štvrtá rada súvisí s otázkou:
Stáva sa ti,
že v modlitbe opakuješ to isté?
Možno zisťujeme,
že sa modlíme tak trochu mechanicky.
Ak sa nám to stáva,
mohli by sme sa pred modlitbou
na chvíľu zamyslieť nad tým,
čo vlastne chceme
Jehovovi povedať.
Napríklad porozmýšľajme
o Ježišovej vzorovej modlitbe.
Ako môžem ja konať Božiu vôľu?
Alebo sa modlíme o to,
aby sme svoju prácu
v Bételi robili lepšie?
A čo tak modliť sa o pomoc
pri zavádzaní biblického kurzu?
Alebo ho prosme
o odpustenie svojich hriechov,
a aby sme my dokázali
odpúšťať druhým.
O tomto všetkom môžeme uvažovať
ešte než sa začneme modliť
a naša modlitba bude zmysluplnejšia.
A po piate, naše modlitby nemusia byť
prísne racionálne a logické.
K hlbokému vzťahu patria emócie.
Preto hovorme Jehovovi,
čo nám leží na srdci.
Presne to vidíme v Žalmoch,
ktoré si posledné mesiace čítame.
Napríklad Žalm 13:1, 2.
„Jehova, dokedy budeš
na mňa zabúdať? Navždy?
Dokedy budeš predo mnou
skrývať svoju tvár?
Dokedy ma bude sužovať úzkosť
a moje dni budú plné smútku?“
V Žalmoch vidíme trápenie i radosť,
o ktorých pisatelia hovorili Jehovovi.
Teda ak chceme mať
k Bohu hlboký vzťah,
emócie z toho nemôžeme vylúčiť.
Dalo by sa povedať,
že naše modlitby
sú ako most k Jehovovi.
A mosty potrebujú kontroly,
opravy a údržbu,
aby zostali v dobrom stave.
Podobne, ak budeme o svojich modlitbách
premýšľať a zlepšovať ich,
pomôže nám to udržať si silný vzťah
s našim Otcom a priateľom Jehovom.


-