JW subtitle extractor

Dnes budeme hovoriť
o obetavosti.
Na poslednom zjazde
sme si pripomenuli,
čo patrí k nášmu uctievaniu.
Jehovovi musíme niečo dať
a niečoho sa musíme vzdať.
V zboroch aj tu v Bételi
sme obklopení ľuďmi,
ktorí sú v obetavosti
krásnym príkladom.
Veľmi si to vážime.
No nebudeme teraz hovoriť o tom,
čo dávame Jehovovi,
ani koľko mu toho dávame.
Ale skôr o tom,
prečo mu niečo dávame,
prečo mu prinášame obete.
Rozoberieme si jeden
dojímavý príbeh,
ktorého hlavnou postavou
je Jeftova dcéra.
Na jej príklade si ukážeme,
čo by nás malo motivovať
k obetavosti.
Tento príbeh všetci
veľmi dobre poznáme.
Jefta sľubuje, že ak mu Jehova dá
v boji proti Ammóncom víťazstvo,
prvého, kto mu z domu vyjde naproti,
obetuje Jehovovi,
teda pošle ho,
aby slúžil vo svätostánku.
Vieme, čo bolo ďalej.
Prvá mu vyšla naproti
jeho dcéra, jediné dieťa.
Celý zvyšok života mala stráviť
prácou vo svätostánku
a nikdy sa nemala vydať.
Je toho toľko,
čo sa dá z tohto príbehu vyťažiť,
no zameriame sa len na jedno.
Detailne si rozoberieme to,
ako zareagovala.
Čo spravila,
keď jej to otec povedal?
Otvorte si so mnou
knihu Sudcovia, 11. kapitolu.
Všimnite si, ako zareagovala,
keď jej otec povedal,
čo sľúbil Jehovovi.
Aký to bude mať dopad
na jej život.
V 11. kapitole, v 35. verši,
jej otec hovorí, čo urobil.
„Dal som sľub Jehovovi
a nemôžem ho zrušiť.“
Čo ona na to?
„Dovoľ mi odísť
na 2 mesiace do hôr.“
Možno to vám napadlo ako prvé.
Musela to stráviť, na modlitbách.
Ale toto nebola
jej prvotná reakcia.
Poďme sa na ňu pozrieť.
36. verš.
„Ale ona mu povedala:
‚Môj otče, ak si dal
sľub Jehovovi, splň ho.‘“
Chcela, aby ho splnil.
Podporila svojho otca v tom,
čo chcel pre Jehovu urobiť.
Súhlasila bez váhania.
Nechcela sa z toho vykrútiť.
Povedala: „Spravím to!"
Vedela, do čoho ide?
Naozaj?
Uvedomovala si, čo všetko to
pre ňu bude znamenať?
Súhlasila preto, že si myslela,
že nemá na výber?
Alebo chcela spraviť
otcovi radosť?
Nemusíme hádať,
prečo odpovedala tak rýchlo.
Ona sama nám to hovorí v 36. verši.
Čítame tu: „Splň ho.“
A prečo?
Všimnite si, čo hovorí ďalej.
„Lebo Jehova ti pomohol pomstiť sa
tvojim nepriateľom Ammóncom."
„Lebo Jehova ti pomohol pomstiť sa."
Aj keď nepoznáme jej meno,
z týchto slov vieme,
čo bolo v jej srdci.
Veľmi milovala Jehovu
a bola mu vďačná.
Preto sľub svojho otca
ochotne splnila.
Bola vďačná za všetko,
čo Jehova urobil preňho,
pre Izrael a určite aj pre ňu.
Pouvažujme, čo víťazstvo
nad Ammóncami prinieslo jej.
Zistíme to, keď sa pozrieme
na kontext v 10. kapitole.
Ammónci utláčali Izraelitov
už 18 rokov.
Táto mladá žena nepoznala nič iné.
Bol to život plný strachu,
šikany a obáv,
kedy na nich opäť zaútočia.
Jeftova dcéra žila
na východnom brehu Jordánu,
čiže nielen
v blízkosti Ammóncov,
ale aj v oblasti,
na ktorú často útočili.
Z Biblie vieme, že tých,
ktorí tam žili, Ammónci utláčali.
Izraeliti boli takí utrápení,
že prosili Jehovu, aby ich vyslobodil.
Možno sa o niečo podobné
modlila aj ona.
A teraz jej otca povolali,
aby šiel proti Ammóncom bojovať.
Z Biblie vieme, aká bola šťastná,
keď sa vrátil.
Ale viete si predstaviť,
ako sa cítila, keď odchádzal?
Určite bola na otca hrdá za to,
že šiel ochotne bojovať za Jehovu,
ale možno sa oňho aj bála.
Napadlo jej, že je to možno
poslednýkrát, čo ho vidí nažive?
Viete si predstaviť,
ako sa modlí k Jehovovi,
aby jej otca v boji ochránil
a dal mu víťazstvo?
Preto nečudo,
že keď sa dozvie o ich víťazstve
a vidí svojho otca prichádzať,
od radosti za ním beží a tancuje,
akoby hovorila:
„Ďakujem ti, Jehova."
Bola mu vďačná?
To teda bola.
Veľmi sa z toho tešila
a to ju motivovalo,
aby splnila otcov sľub,
bez ohľadu na to,
čo ju to bude stáť.
Vďačnosť ju viedla k tomu,
aby bola obetavá.
A takáto vďačnosť a láska k Jehovovi
motivuje aj nás,
aby sme mu prinášali obete.
Všetci to cítime rovnako.
Kde by sme boli bez Jehovu?
Máme od neho život.
Pritiahol nás k sebe
a dal nám krásnu
duchovnú rodinu.
A môžeme premýšľať aj o tom,
ako konkrétne Jehova
pomáha nám osobne,
čo všetko pre nás robí,
ako odpovedá na naše modlitby.
A keď sme za to,
čo od neho máme, vďační,
nielenže nám to pomáha
prinášať mu obete,
no dokonca to
môžeme robiť s radosťou.
My sami si možno ani neuvedomujeme,
aké veľké sú tie obete.
Ale Jehova si to všíma.
Jehova berie všetko,
čo pre neho urobíme, ako obeť.
Aj keď to tak my sami
niekedy nevnímame.
Ako to bolo v prípade
Jeftovej dcéry?
Sudcovia 11:39.
„Po 2 mesiacoch
sa vrátila k svojmu otcovi
a on splnil svoj slávnostný sľub.
Jeho dcéra nikdy
nemala styk s mužom.“
Je to tu napísané stručne,
ale znamenalo to veľa.
To, že svoj sľub dodržala.
Jehova to dal zapísať,
lebo chcel,
aby sme o jej vernosti vedeli.
Musel na ňu byť veľmi hrdý.
Videl, čo všetko obetovala a aj to,
ako mu celý život verne slúžila.
Krásne.
No z týchto slov sa učíme
ešte niečo ďalšie.
Kto ich zapísal?
Kto si ešte všimol to,
čo obetovala?
Knihu Sudcovia
pravdepodobne napísal Samuel.
Z našich publikácií vieme,
že Samuel a Jeftova dcéra
slúžili v Šíle zrejme
v tom istom čase.
A to tak bolo, Samuel nielen videl,
že svoj sľub dodržala,
ale jej vernosť
mohol vidieť každý deň.
A to aj v období,
keď sa vo svätostánku diali zlé veci.
Možno si rozumeli,
lebo boli v Šíle z rovnakého dôvodu.
Jeden z ich rodičov
dal Jehovovi sľub.
Pomohol mu jej príklad,
aby dodržal svoj sľub?
To nevieme, ale určite sa od nej
mohol veľa naučiť.
To mi pripomína
niektorých našich mladých.
Mladých, ktorí začali hneď
po škole priekopníčiť
alebo vás, ktorí ste prišli do Bételu
v 18. alebo v 19.
Máte mladších súrodencov
alebo priateľov?
Možno vám to ešte nepovedali,
ale vážia si vás za to.
Vidia tie obete,
ktoré ste priniesli.
A čo je dôležitejšie, vidia úsmevy
na vašich tvárach a nadšenie,
keď im hovoríte o tom všetkom,
čo pre Jehovu robíte.
Možno vidia
aj váš duchovný pokrok.
Dávate im krásny príklad.
Oni tie veci vnímajú.
Aj to im môže pomôcť
robiť dobré rozhodnutia.
Poďme si na záver zhrnúť,
o čom sme dnes hovorili.
Čo nás motivuje, aby sme boli
v službe Jehovovi obetaví?
Nie je to z povinnosti
ani kvôli uznaniu.
Robíme to preto,
lebo Jehovu milujeme
a sme mu vďační za všetko,
čo od neho máme.
Našimi rozhodnutiami
chválime Jehovu
a môžeme tým
povzbudiť aj druhých.
Ďalej teda slúžme Jehovovi
celým srdcom.
A pamätajme na to,
že vidí a cení si všetko,
čo preňho obetujeme.

D’Arcy MacEwan: Prinášajme obete z lásky a vďačnosti (Sud. 11:36)