JW subtitle extractor

Sme Jehovovi služobníci,
preto sa nechceme spoliehať len na seba,
a to zvlášť vtedy,
keď niečo ohrozuje našu vieru.
A ako je to
v dnešnom verši na deň,
ak by sme sa na veci začali pozerať,
čisto z ľudského pohľadu,
mohlo by sa stať, že by sme na Jehovu
a jeho zásady úplne zabudli.
Na priame útoky od Satana,
akými sú napríklad prenasledovanie,
odpor alebo nejaké iné
skúšky našej viery,
sme väčšinou pripravení.
Hneď nám napadnú zásady,
ktoré sa na to vzťahujú.
Vieme na to správne reagovať.
Ako sa píše v 1. Petra 3:15,
vždy sme „pripravení obhájiť
svoju nádej pred každým,
kto sa (nás) na ňu opýta“.
To nie je prehnané sebavedomie.
Nemyslíme si,
že sme múdrejší ako iní.
Je to preto, lebo sa spoliehame
na Jehovovo vedenie a múdrosť.
V Prísloviach 3:5, 6 sa píše:
„Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom
a nespoliehaj sa na vlastný úsudok.“
Takáto dôvera nám pomáha vyhnúť sa
pokrivenému uvažovaniu tohto sveta,
ktoré sa často riadi emóciami
a telesnými túžbami.
Ale čo ak tá hrozba
nie je až taká jednoznačná?
Čo ak je nenápadná,
napríklad od niekoho z našej rodiny.
Citový nátlak od niekoho
z našich blízkych nás môže prekvapiť,
a to hlavne ak príde vtedy,
keď zažívame niečo ťažké.
V takej chvíli si možno neuvedomíme,
že je to skúška našej viery.
Berieme to osobne, sú v tom emócie,
a preto je ťažké takúto hrozbu rozoznať.
No Jehova vie, že je to náročné,
a preto dal do Biblie
zapísať príklady ľudí,
ktorí takýto citový nátlak zažili,
a ostali mu verní.
Dobrým príkladom
je nám v tom Jób.
Vieme, že Jób bol zásadový muž,
ktorý zažil nepredstaviteľnú stratu.
No jeden z tých najťažších momentov
mu pripravil niekto,
kto mu bol veľmi blízky –
jeho manželka.
Tejto zdrvujúcej strate
čelili obaja,
ona a aj Jób.
No pozrime sa, ako na túto situáciu
zareagovala ona.
V Jóbovi
2. kapitole, 9. verši.
Bola tak zúfalá,
že Jóbovi povedala:
„Ešte sa držíš
svojej oddanosti Bohu?
Prekľaj Boha a zomri!“
To nebol iba nejaký výbuch hnevu,
boli to slová niekoho,
kto bol zlomený žiaľom,
a preto to bolo také ťažké.
K tomu, aby to Jób vzdal,
ho netlačil nejaký nepriateľ,
ale bol to niekto, koho miloval.
Zažili ste už niekedy niečo podobné?
Možno ste mali
jedného z rodičov v nemocnici,
alebo práve zomrel.
Všetci sú rozcítení, každý smúti.
A vtedy vám niekto z vašich blízkych,
napríklad váš súrodenec,
povedal niečo ako:
„Prečo si tu nebol častejšie?“
„Alebo úlohy v organizácii
sú ti prednejšie ako vlastná rodina?“
Také niečo zabolí, zvlášť keď to príde
od niekoho, koho milujeme.
A tak sa môžeme pýtať:
„Prečo mi niečo také hovorí?
Keby len vedel, aké ťažké pre mňa je
nebyť tu toľko, koľko by som chcel,
a koľko nocí som nevedel zaspať,
lebo som na to myslel
a modlil sa kvôli tomu.“
V takej chvíli by mohli naše emócie
ľahko ovplyvniť to, ako premýšľame.
Na Jóba však citovo netlačila
len jeho manželka.
Prispeli k tomu aj jeho 3 priatelia,
Elifaz, Bildad a Cófar.
Elifaz naznačil,
že Jób musel urobiť niečo zlé.
Cófar mu zas povedal,
aby prestal hrešiť,
a Bildad tvrdil, že jeho deti zomreli
kvôli svojim hriechom.
To, čo hovorili, nebolo založené
na láske alebo pravde,
boli to ich vlastné názory.
A Jehova to potvrdil,
keď Elifazovi v Jóbovi 42:7 povedal:
„Proti tebe a tvojim 2 priateľom
vzplanul môj hnev,
lebo ste o mne nehovorili pravdu,
na rozdiel od môjho služobníka Jóba.“
Takže namiesto útechy
prišla ďalšia rana.
Niečo podobné
by sme mohli zažiť aj my.
Možno nie od takzvaných priateľov,
ale napríklad od neveriacich
členov našej rodiny.
Možno ste niekde
verne slúžili celé roky,
no teraz sa vaša úloha zmenila,
alebo v nej už nebudete pokračovať,
a tak na modlitbách premýšľate
o inej forme služby celým časom.
No namiesto podpory
počúvate niečo ako:
„Stále chceš robiť dobrovoľníka?
Prečo sa už neusadíš?
Už si spravil dosť,
mysli na svoju budúcnosť.“
Samozrejme, oni nechápu naše priority
a čo pre nás znamená služba Jehovovi.
No ich slová v nás môžu
vyvolať pochybnosti,
a to zvlášť vtedy, keď máme
ťažšie obdobie kvôli zmenám,
ktorými práve prechádzame.
Ale tak ako je Jóbovi tešitelia,
aj oni zakladajú svoje rady
len na vlastnej múdrosti,
nie na tej od Jehovu.
Ak by sme začali premýšľať ako oni,
mohli by sme prestať vidieť
veci tak ako Jehova.
To je presne ten druh
nenápadného citového nátlaku,
ktorý nás môže zaskočiť.
Jób však tomu citovému nátlaku
od svojej manželky
a priateľov nepodľahol,
ostal verný Jehovovi,
aj keď nechápal,
prečo sa mu to všetko deje.
Čo sa teda môžeme naučiť
z jeho príkladu?
Vyzdvihnime si 3 veci.
Po prvé, Jób nás učí spoliehať sa
na múdrosť od Jehovu,
nie na tú ľudskú,
ktorá často vychádza z emócií.
Keď mu jeho manželka,
zlomená žiaľom povedala, aby to vzdal,
Jób sa nenahneval,
ani sa nezačal obhajovať,
namiesto toho ukázal,
že dôveruje Jehovovi.
Pozrime sa,
čo jej odpovedal v Jóbovi 2:10.
V 10. verši čítame:
„Ale on jej povedal:
‚Rozprávaš ako nejaká hlúpa žena.
Máme od pravého Boha prijímať
len dobré a zlé nie?‘
Vo všetkom tom nešťastí Jób
nezhrešil svojimi slovami.“
Jób si uvedomoval,
že z nej hovorí jej bolesť.
A tak sa s ňou nehádal,
nevrátil jej to.
To by urobil niekto s ľudským myslením
založeným na emóciách,
namiesto toho pokojne
vyjadril dôveru v Jehovu.
Podobne aj my môžeme
reagovať empaticky
a zároveň odrážať Jehovovu múdrosť,
aj keď nás niekto blízky zraňuje.
Nemusíme sa obhajovať,
stačí, ak taktne vyjadríme našu dôveru
v Jehovu a uistíme ich, že ich milujeme.
Po druhé, Jób nám ukázal,
že môžeme zostať verní,
aj keď nechápeme,
prečo sa nám zmenili okolnosti.
Jeho priatelia, ktorí sa opierali
o svoju ľudskú múdrosť,
ho nespravodlivo obvinili.
Musel byť z toho zmätený, nešťastný
a tak povedal
aj niekoľko vecí bez rozmyslu.
No stále ukazoval,
že si váži Jehovovu starostlivosť.
Všimnite si,
čo povedal v Jóbovi 10:12.
Takže Jób 10:12.
„Dal si mi život
a obdaril si ma vernou láskou,
starostlivo si bdel
nad mojím dychom.“
V tomto momente ešte
Jób nemal odpovede,
hoci mal toho už určite dosť,
neprestával veriť.
Aj keď ho jeho priatelia obviňovali,
stále im hovoril o tom,
ako má Jehovu rád
a ako si cení to, čo od neho má.
Takisto aj my sa môžeme
cítiť zraniteľní,
keď na nás tlačí neveriaca rodina,
a to hlavne vtedy,
keď prechádzame nejakými zmenami.
No práve vtedy môžeme ukázať,
ako máme Jehovu radi
a ako si vážime, čo pre nás urobil.
To, že dávame Jehovu na 1. miesto,
neveriaci členovia našej rodiny
nemusia vždy chápať.
No pre Jehovu to znamená veľa.
Tretia vec, ktorú sa môžeme naučiť
z Jóbovho postoja je to,
aké dôležité je čakať na Jehovu.
Jób zostal verný,
aj keď nevedel, prečo trpí.
Všimnite si, čo povedal
v Jóbovi 19:25.
Takže Jób 19:25.
„Ale ja viem,
že môj vykupiteľ žije.
Nakoniec príde
a postaví sa nad prachom.“
Je zaujímavé, že Jóbove skúšky
netrvali iba pár dní,
bolo to niekoľko mesiacov.
No ako sme tu čítali, bol si istý,
že ho Jehova vyslobodí,
lebo bol v jeho očiach veľmi cenný,
vydržal to, lebo čakal na Jehovu.
Aj nám sa môžu zmeniť okolnosti.
Môže sa stať, že musíme skončiť
s nejakou formou služby,
alebo stratíme niekoho blízkeho.
Vyrovnať sa s niečím takým,
chvíľu potrvá.
No, podobne ako Jób,
čakajme na Jehovu,
môžeme si byť istí,
že si cení našu vernosť a vytrvalosť,
a nikdy nezabudne na to,
čo sme preňho urobili.
Z Jóbovho príkladu vidíme,
že citový nátlak,
hlavne od tých,
ktorí sú nám najbližší,
môže byť jednou
z najťažších skúšok našej viery.
No učíme sa z neho aj to,
že Jehovovi dokážeme ostať verní
aj za tých najnáročnejších okolností.
Ak si niečím takým prechádzame,
je dôležité, aby sme sa nespoliehali
na vlastný úsudok alebo emócie,
spoľahnime sa radšej
na Jehovovu múdrosť.
Ostaňme mu verní,
aj keď niektorým veciam nerozumieme,
a čakajme naňho s dôverou,
že si všíma a cení našu vytrvalosť.
Jehova Jóba za jeho vieru
bohato odmenil a nás odmení tiež.

Peter Price: Zostaň verný, aj keď si pod citovým nátlakom (Jób 2:9, 10)